Navyše, mali to šťastie, že s prispením médií túžiacich po senzáciách dosiahli svoj nevyhlásený, no zároveň želaný cieľ: ukázať španielsky štát ako necitlivý a represívny stroj pripravený silou potlačiť legitímne ambície katalánskych občanov. Aby to bolo čo najjednoduchšie, urobili to spôsobom „el voto y la foto“ hlasovanie a fotografovanie. Výsledkom bolo demokratické ospravedlnenie jednostranne vyhlásenej nezávislosti a určité zvýšenie sympatií s touto kauzou.
Ak k tomu pridáme skutočnosť, že katalánsky zákon o referende, ktorý schválili v septembri, stanovil potrebu najjednoduchším spôsobom dokončiť nezávislosť Katalánska, tak všetko naznačuje, že prezident Carles Puigdemont by sa mal v priebehu tohto týždňa objaviť na Námestí sv. Jakuba a z balkóna vyhlásiť nezávislosť Katalánskej republiky.
Nie som však presvedčený, že to tak bude.
Po prvé, preto, že katalánska vláda veľmi dobre vie, ako sa nafúkli oficiálne údaje o počte voličov a odovzdaných hlasov v prospech nezávislosti (oficiálne mierne viac ako dva milióny). Keďže proces sčítavania hlasov vykonávala v úplnej tajnosti bez nezávislej kontroly a medzinárodného dohľadu, v skutočnosti iba ona vie, koľko ich naozaj bolo.
Španielska vláda, ústredný parlament a súdy, ktoré odmietajú zákonnosť referenda od prvého dňa, neuznajú jeho výsledky ani nezávislosť Katalánska.
Vzhľadom na všeobecne známu tendenciu bez škrupúľ preháňať o počte zúčastnených na pouličných demonštráciách, nie je celkom nepravdepodobné, že celkový počet hlasov za nezávislosť (ktorých narátali podľa oficiálne vyhlásených výsledkov menej ako v nezákonnom, ale tolerovanom referende v roku 2014) bol v skutočnosti oveľa nižší, ako to vláda v Barcelone deklarovala. Čo by, mimochodom, veľmi dobre korelovalo s trvalým poklesom podpory nezávislosti, ktorý nedávno ukázali všetky prieskumy verejnej mienky.
Po druhé, preto, že katalánsky prezident už niekoľkokrát preukázal svoju ochotu obnoviť rokovania s Madridom, interpretujúc výsledok referenda iba ako potvrdenie práva na katalánsku samosprávu. V skutočnosti v nedeľu večer, keď už boli známe výsledky referenda a hovoril pred nadšeným davom na ústrednom námestí, prepásol perfektnú príležitosť jednostranne vyhlásiť nezávislosť. Alebo v utorok, keď podľa katalánskeho práva mal zasadať parlament a slávnostne uznať výsledky referenda.
Ale predovšetkým preto, lebo Puigdemont pocítil silu španielskeho štátu a jeho uznesenia, ktorým zabránil vyhláseniu nezávislosti a jeho faktickému vykonaniu. Hoci pozornosť väčšiny pozorovateľov sa sústreďuje na rastúcu súdržnosť a radikalizáciu nacionalistického tábora, mala by sa viac venovať skutočnosti, že aj španielska vláda je teraz v oveľa silnejšej pozícii ako predtým.
Na jednej strane si bola schopná zabezpečiť podporu ústavných síl – Ľudovej strany a strany Ciudadanos (Občania), ku ktorým sa neochotne, ale predsa pripojili aj socialisti – a stratila strach z použitia článku 155 ústavy. Ten by umožnil čiastočne pozastaviť fungovanie katalánskych samosprávnych inštitúcií na čas potrebný na nápravu situácie.
Toto opatrenie pritom doteraz otvorene požadovali iba Ciudadanos. Na druhej strane vláda s masívnym nasadením policajných síl upevnila svoju akcieschopnosť v Katalánsku. A čo je najdôležitejšie, podarilo sa jej zvýšiť odpor voči separatizmu a tento postoj je jasne zdieľaný vo všetkých kútoch Španielska, ako aj mnohými Kataláncami.
To je fakt, ktorý by sa za súčasných okolností nemal podceňovať. Schopnosť nacionalistických strán zmobilizovať ľudí je dobre známa. V posledných týždňoch sa však v katalánskej politike objavil nový faktor. Po desaťročiach, keď mnohí Katalánci odmietajúci nacionalizmus boli umlčovaní, sa začali mobilizovať a dávať o sebe nahlas vedieť. Tým sa otvára priestor pre vyváženejší, no zároveň neistý scenár.
Napokon, je nepochybné, že ústredná vláda, parlament a súdy, ktoré odmietajú zákonnosť referenda od prvého dňa, neuznajú jeho výsledky ani nezávislosť Katalánska. A v prípade, že by ju deklarovali, nezostanú pasívne. Rovnakú pozíciu by zaujali aj ostatné európske vlády.
Len čo zmätok spôsobený nepokojmi, ku ktorým došlo v uliciach Barcelony – čo tamojšej vláde určite poskytlo dôležité „palivo“ pre nezávislosť – zmizne, európski lídri si uvedomia, že nezávislosť ani zďaleka nepodporuje väčšina Kataláncov. Predvídajúc dôsledky pre nich a celý európsky projekt opäť potvrdia svoju podporu územnej celistvosti Španielska.
Ako najpravdepodobnejší scenár sa tak javí, že katalánske úrady sa budú pokúšať znovu získať čas, pokračovať v dosahovaní pokroku vo svojej agende a začať ďalšie kolo rokovaní z pozície sily. Problém spočíva v tom, že druhý hráč vie veľmi dobre, aké karty súčasné katalánske vedenie drží v ruke. A je unavený z toľkého hazardu.