Problematické sebaurčenie národov

, 07.10.2017 10:00

Vývoj v Katalánsku znova otvoril diskusiu o práve národov na sebaurčenie.

Ak v 90. rokoch minulého storočia a v prvých rokoch 21. storočia problematika dezintegrácie, resp. vzniku nových národných štátov predstavovala významný politický faktor v strednej a vo východnej Európe, brexit, ako aj referendá v Škótsku a v Katalánsku nasvedčujú, že dezintegračné faktory a snahy o budovanie nových národných štátov neobchádzajú ani západnú Európu.

Erózia sociálneho štátu spochybnila zásadu rovnosti občanov a namiesto sociálnej kohézie aj na Západe nastúpila nacionalizácia sociálnych konfliktov. Aj preto je najvyšší čas rozlúčiť sa s vnímaním stredovýchodnej Európy ako regiónu folklorizujúcich nacionalistic­kých vášní.

Moderné dokumenty medzinárodného práva, primárne Charta OSN, ale aj Atlantická charta z roku 1941 a samozrejme 14 bodov prezidenta USA Woodrowa Wilsona vnímajú právo národov na sebaurčenie ako jeden z najvýznamnejších princípov mierového usporiadania Európy.

Charta OSN, ako aj Záverečný akt KBSE z roku 1975 však zdôrazňujú ako kľúčový aj princíp územnej celistvosti štátov a nemeniteľnosti hraníc bez súhlasu dotknutej strany. Je zrejmé, že tieto dva princípy sa dostávajú do protikladu.

Sebaurčenie môže byť vonkajšie a jeho výsledkom je zmena hraníc, resp. vytvorenie nových národných štátov. Vnútorné sebaurčenie predpokladá demokratizáciu existujúcich štátov posilňovaním menšinových práv pri zachovaní ich územnej integrity.

Zásada územnej celistvosti je formulovaná jednoznačne, pričom účastníkmi vzťahu sú jednotlivé štáty. Podobne medzinárodné právo upravuje postavenie príslušníkov národnostných menšín.

Vonkajšie i vnútorné právo národov na sebaurčenie však predstavuje skôr politický nárok. Je viac nástrojom formovania politickej komunity než pozitívne definovaným právom s jasne definovaným adresátom (účastníkom právneho vzťahu) či podmienkami a spôsobom jeho uplatňovania.

Na čom sa spravidla tvorcovia medzinárodného práva od konca prvej svetovej vojny však dokázali zhodnúť, je, že právo na sebaurčenie majú „národy“, t. j. komunity, ktoré svoj štát nemajú, kým etnické (národné/národ­nostné) menšiny, ktoré „svoj“ štát majú, si odtrhnutie nárokovať nemôžu. Precedensom sa stalo rozhodnutie Spoločnosti národov o Alandských ostrovoch, ktoré zostali súčasťou Fínska aj napriek vôli tamojšieho etnicky švédskeho obyvateľstva.

To druhé ustanovenie bolo spochybnené raz Mníchovom v roku 1938 a v súčasnosti Kosovom a Krymom. Ale aj v prípade „národov“ však toto právo neplatí jednoznačne. Preto v rokoch 1918 až 1920 toto právo nedostali Ukrajinci a Bielorusi, ale ani nemeckojazyční Rakúšania, túžiaci po spojení s Nemeckom, keďže takéto spojenie by prinieslo územné posilnenie porazeného Nemecka. Po druhej svetovej vojne svet „zabudol“ nielen na Ukrajincov, ale aj na národy Pobaltia a celkovo na národy sovietskeho bloku.

Podobne mimo Európy svet „zabúda“ na príbeh arabského obyvateľstva Palestíny, ako aj Kurdov a mnohých ďalších národov. Mimochodom, katalánsky historický príbeh je v mnohom podobný príbehu Ukrajiny, Litvy, ale aj Slovenska, Macedónska či Slovinska. Podobne išlo o územia, ktoré boli považované za predmet historických nárokov iných štátov a ich obyvateľstvo za súčasť iných národov a iba problematicky sa mohli odvolávať na existenciu historickej štátnosti.

Represívny zásah Španielska môže spôsobiť dve veci. Katalánske elity získali svoj mučenícky príbeh, no na zákrok môže doplatiť aj Španielsko v podobne rastu vplyvu stúpencov tvrdej ruky.

Prípad Katalánska je samozrejme diskutabilný z hľadiska platnej španielskej ústavy a reálnej podpory nezávislosti väčšinou miestneho obyvateľstva. Na rozdiel od srbsko-kosovského vzťahu však španielski a katalánski politici rešpektujú pravidlá parlamentnej demokracie (čo neplatilo v 90. rokoch pre oboch aktérov) a nie sú spájaní s prepojením na kriminálne štruktúry. Kataláncov a Kastílčanov síce delí skúsenosť španielskej občianskej vojny, nie však etnické čistky a deportácie. Katalánci „svoj“ národný štát nemajú, kým Albánci áno. Katalánsky pokus o nezávislosť nebol spojený s násilím ani so zahraničnou intervenciou.

Represívny zásah Španielska však môže spôsobiť dve veci. Katalánske elity získali svoj mučenícky príbeh, zároveň budú hľadať možnú zámienku na vyhlásenie nezávislosti v budúcnosti. Na zákrok však môže doplatiť aj Španielsko v podobe rastu vplyvu stúpencov tvrdej ruky. Ak obe strany nechcú vytvoriť nové Severné Írsko, mali by hľadať cestu k dohode.

Na druhej strane postoj EÚ nie je prekvapujúci. Stále predstavuje organizáciu združujúcu existujúce národné štáty a nemôže iniciovať či podporovať dezintegráciu svojich členov. Rešpektovanie ľudských práv a demokratických pravidiel však nie je vnútornou záležitosťou tých európskych štátov, ktoré sa považujú za demokratické.

Ak teraz EÚ zatvára oči nad prípadom Katalánska, nie je to v európskych dejinách nič nové, skôr naopak. Stredná a východná Európa je príkladom, ako „flexibilne“ sa zásada práva národov na sebaurčenie uplatňovala v tomto regióne prakticky po celé 20. a, žiaľ, aj 21. storočie. Naša skúsenosť nasvedčuje, že jej interpretácia je záležitosťou mocenského kontextu a hry záujmov zúčastnených hráčov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#referendum o nezávislosti #Katalánasko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk