Pramení z našej vnútornej podstaty a tisícročiami získaných kultúrnych návykov. Neoliberálne premeny, ktoré prebehli vo východnej i v západnej časti starého kontinentu za posledné štvrťstoročie, priniesli veľké zmeny a iné slobody, ale s nimi aj silnú atomizáciu spoločnosti a neraz vyostrený individualizmus. Slová ako vzájomnosť, súdržnosť a pomoc začali šedivieť. Solidarita sa nedá nakázať z centra politickej, duchovnej či hospodárskej moci. Možno síce nútiť iných, aby prijali utečencov podľa kvót alebo sa skladali na ekonomicky menej produktívnych, no to je už niečo iné.
V integrovanej Európe je z kultúrno-historických príčin prírodne nehostinný sever najrozvinutejší a klimaticky príjemné Stredomorie najzaostalejšie. Z tohto hľadiska sa dajú ľahko porovnávať štáty, ale aj regióny vnútri nich. Učebnicovým príkladom sa stala talianska spoločnosť, ktorá už na prvý pohľad aj po pol druha storočí po zjednotení vyzerá načisto ináč pod Dolomitmi ako na Sicílii. Tento fakt objektívne nahráva dezintegračnej Lige severu, ktorá dosahuje v tretine krajiny slušné volebné výsledky. A to ide o jeden národ.
Hospodárska kríza upevnila pocit dlhodobej nespravodlivosti aj u obyvateľov Katalánska, ktorí skutočne výrazne viac do štátneho rozpočtu dávajú, ako od neho dostávajú. Pocit krivdy zo strany Madridu zvyšuje spomienka na krvavé potlačenie demokracie a republikánskej autonómie po víťazstve generála Francisca Franca a prinajmenšom dve rozhodnutia v tomto tisícročí: redukcia kompetencií a neuznanie vyše sedemmiliónovej komunity za národ.
Prihlásenie sa k národnej identite vyvolalo množstvo príkladov krásnych umeleckých výtvorov, úprimnej solidarity, sebaobetovaní sa, ale aj hrozné činy, po ktorých sa dodnes zastavuje dych, a to obzvlášť u nás v Európe. Hoci sa prejavuje subjektívne, neraz emotívne, existuje objektívne aj v 21. storočí. Umele ho potláčať znamená vyvolávať bumerangový efekt. Katalánčina je dosť vzdialená úradnej tzv. kastílskej španielčine. Katalánci majú historické tradície, územie, výkonné hospodárstvo, folklór, zvyky (napríklad usilujú sa zakázať koridu), a najmä spoločné povedomie. A to sa nedá zrušiť rozhodnutím nijakého, ani ústavného súdu. Madrid po Francovej smrti mal takmer polstoročie, aby im pomohol vytvoriť aj španielsku identitu.
Katalánci podobne ako Škóti sú silne prointegrační. Zaslúžia si zo strany EÚ viac pozornosti, a nie strkanie hlavy do piesku.
Nikde inde ako v Európe, či sa nám to páči, alebo nie, nekopírujú štátne hranice aj hranice etník. Povedzme v Ázii väčšina Mongolov, Tadžikov, Uzbekov a Azerbajdžancov žije mimo materskej krajiny. Každé štiepenie štátov bez vzájomnej dohody vyvoláva vážne problémy. Za hrozivý príklad slúži zánik Juhoslávie. Teda apel na rozvahu a zdržanlivosť je na mieste. Na druhej strane nemožno v demokratickom politickom systéme nikoho držať nasilu. Po posledných balkánskych vojnách mal Brusel dostatok času vecne diskutovať a vytvoriť pravidlá (napriek tomu, že každé etnicky zmiešané územie má svoje osobitosti), ako postupovať, keď región chce odísť zo spoločného štátu a centrum povie rozhodné nie.
Bez jasných pravidiel meriame nerovnakým metrom. Urýchlené uznanie postjuhoslovanských republík bez toho, že by garantovali postavenie nových menšín, posilnilo separatistické ambície v iných kútoch kontinentu. Katalánci nielen z ekonomického hľadiska majú pocit nerovnoprávnosti. Ide o najväčší národ v Európe bez vlastného štátu. Teda Slováci môžu, a oni nie…
Problém nastal aj vo vnútri štátu. Baskom dovolil Madrid viac kompetencií, čím vytvoril novú nerovnosť. Je to o to smutnejšie, že katalánske národné hnutie používa nenásilné formy boja, trošku sa drží ducha Mahátmu Gándhího, ktorý občianskou neposlušnosťou tiež porušoval zákony. Na druhej strane radikálne krídlo baskickej emancipácie roky používalo teroristické metódy, podobne ako severní Íri, Korzičania a krátko po druhej svetovej vojne aj juhotirolskí rakúski Nemci. Došlo k precedensu, že bombovými útokmi na nevinné obete sa dá dosiahnuť viac. Ak sa Európska únia nechce premeniť na superštát, nemala by sa miešať do každodenných vecí svojich členských krajín, no v zásadných veciach, ako je odmietnutie štatútu národa a nerovnosť Baskov a Kataláncov, sa už dávno mala vyjadriť. Je v poriadku, že apelovala na ústavnosť, ale nie, že mlčala pri výstreloch gumových projektilov. Katalánci podobne ako Škóti sú silne prointegrační. Zaslúžia si zo strany EÚ viac pozornosti, a nie strkanie hlavy do piesku.
Napätie Madrid – Barcelona trvá. Našťastie sa schyľuje k rokovaniu. Udalosti pod Pyrenejami vyvolávajú spomienky na koniec Česko-Slovenska. Koľko narážok vyvolávali nekonečné rokovania medzi slovenskou a českou reprezentáciou. Ich výsledok neprijal každý rovnako. Ale je fakt, že dobré vzťahy sa zmenili na ešte lepšie. Ukázalo sa, že naša politická kultúra v porovnaní s inými nie je taká nízka, ako sa niekedy píše. Bodaj by raz Madrid vychádzal s Barcelonou, ako dnes vychádza Praha s Bratislavou.