Priznala ho, a tak má podľa platného zákona trest zahladený, preto sa na prezidenta treba dívať ako na bezúhonného človeka. A kto to nerobí, tak je ako Vladimír Mečiar, ktorý naháňal nebohého prezidenta Kováča, tvrdia Kiskovi priatelia a známi. Chcem sa zastať Michala Kováča, lebo on osobne v ničom nelietal a nič mu nebolo treba zahládzať. Nech odpočíva v pokoji!
Súčasnú hlavu štátu volilo 1 307 065 našich občanov z celkového počtu cca 4,3 milióna oprávnených voličov (voliť prišlo 51 percent z nich). No Kiska sa stal prvým mužom všetkých, aj tých, čo mu nedali svoj hlas. Prezidentská funkcia si zasluhuje úctu a nik nemá právo ju pohaniť. Dokonca ani jej nositeľ nie. A ak bol pristihnutý v negližé, prižmurovať oči nie je hodné ani jeho voličov, ani jeho nevoličov, ani jeho samého.
V roku 1990 prišlo voliť poslancov do federálneho i národného parlamentu 95 percent ľudí. Postupne sa vytratili, a tak dnes pred regionálnymi voľbami tŕpneme, koľkí sa budú unúvať… Ale komu má veriť čestný človek, čo denne vstáva do driny, keď mu denne raz jeden, raz druhý „tábor“ predhadzuje, že tu všetci kradnú, sú podvodníci alebo bývajú u podvodníka? Kto mu zostáva ako alternatíva? Tušia aktéri mediálnej vojny, čo tu tak radostne plápolá, a oni na ten ohník prikladajú?
Fašisti vždy vedeli, že moc získajú iba silou hlasov, ktoré sú nevypočuté a ponížené.
Odporúčam urobiť si malú prehliadku dokumentárnych snímok – teda film Mečiar (autorka Tereza Nvotová). Ide o kaleidoskop spomienok dievčatka, ktoré sa v detstve hrávalo na Winnetoua, ale ešte radšej na Mečiara. Od záberov roztrasenej kamery, keď dievčatko so škatuľou na topánky na pleci (kamera) robí rozhovor s vtedajším predsedom vlády, po zábery sály so svetelnou šou, kde na veľkej obrazovke je „nový Mečiar“ – Robert Fico. Dievčatko už dospelo a vie, že toto nie je príbeh, ktorý má začiatok a koniec, a že „koniec Mečiara“ nie je žiadne víťazstvo, lebo ho vystriedal „jeho pionier“, ako nazve Fica jedna jeho obdivovateľka. (To aby bolo pre menej chápavých úplne jasné, k čomu autorka dokumentu a jej generácia dospeli.)
Dievčatko rástlo v umeleckej rodine a jeho vnímanie sveta je tým, samozrejme, poznamenané. Živý Mečiar vo filme ostáva však stále rovnaký, akého som ho osobne spoznala v roku 1990. Silný chlap s vlastným presvedčením, že všetko, čo hovorí, je pravda, pravda a nič než pravda, aj keby to bola priam hmatateľná lož. Rodený politik! Pekná je jeho zdokumentovaná metamorfóza od presvedčeného ochrancu Československa po otca zakladateľa Slovenskej republiky. Pamätám si ho, ako kričal na Víťazoslava Morica (SNS), že ho dá zavrieť za reči o samostatnom Slovensku na Hlinkových slávnostiach v Ružomberku. Počula som to na vlastné uši vo Federálnom zhromaždení ČSFR, takže ma ten dokumentárny strih neprekvapil. Čo ma neprestáva prekvapovať, je, že štát sa rozkradol legálne, na základe zákonov, ktoré napísali novembroví víťazi, ale to si nik nechce priznať. Že sa toho chopili všetkého schopní ľudia? Áno, ale ešte nikdy nikto nevymyslel ľudí ideálnych. Takí sme boli, sme a budeme. Preto sa ten príbeh nekončí. Ten prvý gombík ktosi zle zapol.
Dva výborné momenty z filmu Mečiar: americký veľvyslanec hovorí, že ich znepokojilo, keď sa niekdajší slovenský premiér začal obracať na Východ a v Moskve podpísal 28 dohôd! Vtedy spozorneli… To, prečo Mečiar nakoniec prehral, bola volebná účasť vo voľbách v roku 1998 – približne 84 percent! To rozhodlo.
No a úplne najlepší je podnikateľ Fedor Flašík, ktorý bez škrupúľ na rovinu hodnotí svoj „produkt“, Vladimíra Mečiara, a potom Roberta Fica: chlap, nad 180 centimetrov, dobre vyzerá, pochádza z dediny, výborne rozpráva… Ak chcete postaviť stranu, ktorá bude mať 20 – 30 percent, tak si musíte nájsť takýto produkt, určiť si cieľovú skupinu a nájsť reč, ktorou budete hovoriť. Nie všelijaké tie projekty a racionálne zdôvodnenia, ktoré vzniknú niekde v kaviarni. Na to ľudia kašľú. Voľby sú o emócii, 80 percent národa volí emotívne. O produkte Andrej Kiska Flašík nehovorí, tam pracovala iná PR agentúra, ale tiež s úspechom. Dnes sú to prezidentovi muži.
Čo si o tom má myslieť tých cca 50 percent nevoličov, ktorí jediní môžu zmeniť rokmi utrasené (ne)pomery? Čo si o tom má myslieť pracujúce Slovensko, denne urážané od redakčných laptopov, lebo je vraj málo vzdelané, málo krásne?
Udalosťou tejto jesene je päť reportáží Hrdinovia kapitalistickej práce českej novinárky Saše Uhlovej, ktorá si vyskúšala v piatich zamestnaniach žiť ako väčšina našich spoluobčanov. V robote, kde každý deň je dlhý ako týždeň pred výplatou. Blazeovaný bývalý politik ju nazval buržoáznou paničkou, pretože ťažko mohol vyvrátiť, čo Uhlová priniesla: že nie všetci sú tu víťazi „reforiem“.
Kým títo spoluobčania nezískajú pocit, že tí hore sú „ich“ ľudia, tak je márna všetka snaha oslovovať pred voľbami, aby ľudia, tí dole, nevolili fašistov. A fašisti vždy vedeli, že moc získajú iba silou hlasov, ktoré sú nevypočuté a ponížené. Mor je v starých skriniach s kostlivcami, potkany ho len roznesú do šťastných miest.