Návrh zákona vznikal na pôde rezortu práce a sociálnych vecí, ministerskí úradníci si na definovanie základných východísk pozvali odborníkov z praxe aj akademického sektora. Zdalo by sa, že všetko je v poriadku. Keď však prišiel text na pripomienkovanie, ukázalo sa, že vznikol akýsi mačkopes. Niektoré paragrafy sú príliš nejasné a iné dopodrobna stanovujú všetky parametre.
Zákon sa javí ako veľmi zložitý, komplikovaný na hľadanie súvislostí medzi jednotlivými paragrafmi, príliš limitujúci pre tých, čo by so sociálnym podnikaním chceli začať. Aj obce a mestá, teda tí, ktorí po možnosti vytvárať pracovné príležitosti a pôsobiť predovšetkým na poli integrácie volali, budú asi s vytváraním obecných firiem otáľať. Neziskové organizácie tiež nájdu veľa obmedzení a pri ich neistom postavení nebudú riskovať. Komplikovanosť zákona si vyžiada jeho „ vykladačov“, čo opäť nie je práve to, po čom vo vzťahu občan – štát dlhodobo voláme.
Iste, dokument prichádza do prostredia, ktoré už deformované „sociálne podnikanie“ za ministerky Viery Tomanovej zažilo a pachuť z premárnených príležitostí a minutých peňazí z tohto obdobia pretrvala. Neznamená to však, že na prípadných sociálnych inovátorov a tých, čo sa pustia do podnikania nie za účelom zisku, ale sledujú nejaký sociálny či komunitný cieľ, by sme mali nahliadať ako na potenciálnych defraudantov.
Vo viacerých krajinách západnej Európy sociálna ekonomika tvorí významný segment, pričom v sociálnych podnikoch dokážu pracovať aj so skupinami zamestnancov, ktorí by inak na trhu práce nenašli uplatnenie.
Existuje riziko, že na voľné pracovné miesta nebude možné použiť nezamestnaných, lebo nebudú mať ako získať pracovné návyky.
Správy o stave nezamestnanosti sú pozitívne. Počty evidovaných ľudí bez práce klesajú a zamestnávatelia signalizujú, že čoraz častejším problémom je nájsť vhodných pracovníkov. Zdá sa, že pre Slovensko by to mala byť výzva: dostať na trh práce dlhodobo nezamestnaných a nevzdelaných uchádzačov o zamestnanie, ktorí spravidla nemajú ani pracovné návyky. Žiaľ, zdá sa, že nový zákon z dielne ministerstva práce nedokáže potenciálnym zakladateľom sociálnych podnikov ponúknuť jednoduché možnosti, ako začať podnikať napríklad v obecných firmách. Malé poctivé sociálne podniky asi nebudú vznikať ako huby po daždi, lebo boriť sa s administratívou bude nad ich sily.
Na Slovensku by sme potrebovali rozvíjať aj medzitrh práce, teda priestor, kde znevýhodnení uchádzači o zamestnanie získajú pracovné zručnosti a návyky tak, aby sa na otvorenom trhu práce dokázali čo najlepšie uplatniť. Ale, žiaľ, návrh nového zákona nereflektuje ani túto potrebu. Existuje riziko, že na voľné pracovné miesta nebude možné použiť našich nezamestnaných, lebo nebudú mať ako získať, alebo si obnoviť pracovné návyky.
Vynára sa tu otázka: Čo by bolo lepšie, nemať zákon o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch, alebo mať zákon s množstvom bariér? Samozrejme, konečné znenie zákona bude zrejmé až po ukončení pripomienkového konania a zapracovaní vyše štyroch stovák pripomienok, ktoré boli v procese pripomienkovania vznesené. Ďalšou možnosťou je úprava zákona v Národnej rade SR.
Zostáva iba veriť, že poslanci budú mať v pozmeňujúcich návrhoch pred očami pozitívne dôsledky, ktoré dobrý zákon môže spoločnosti priniesť, alebo, či budú upevňovať obmedzenia, ktoré by zabránili tomu, aby sa tu kontroverzné Tomanovej podniky vytvorili ešte raz. Aj tu však platí, že odradiť sa dajú skôr tí poctiví ako špekulanti.