Pri prvom pohľade na výsledky českých volieb by sa mohlo zdať, že na jednej strane jasné víťazstvo hnutia ANO, ktoré získalo takmer 30 percent hlasov, a na druhej strane pomerne slabé výsledky ďalších ôsmich strán, ktoré sa dostali do Poslaneckej snemovne, umožnia rýchle vytvorenie stabilnej vlády pod Babišovou taktovkou Andreja Babiša. V skutočnosti sa Česká republika ocitla v ďalšom politickom pate.
Dôvodov je niekoľko. Hoci takzvané nesystémové strany – ANO, komunisti a Strana priamej demokracie Tomia Okamuru (SPD) – majú spolu väčšinu 115 kresiel v dvestočlennej Snemovni, len ťažko sa dokážu dohodnúť na spoločnej vláde. Nie sú totiž z rovnakého antisystémového cesta.
Okamura stojí na čele extrémistického, polofašistického hnutia, KSČM zostáva krajnou ľavicou so silným nacionalistickým étosom. Babiš vedie, naopak, hnutie, ktoré chce pragmaticky modernizovať krajinu, ale neoplýva úctou k liberálnej demokracii. Všetky tri antisystémové strany síce spája istá neúcta k demokracii, no inak majú iné ciele.
Výsledkom zložitých rokovaní môže byť pokus vytvoriť menšinovú vládu ANO, ktorá by sa spoliehala na to, že pre svoje jednotlivé kroky nájde v roztrieštenej opozícii podporu od jednotlivých strán.
Nezdá sa, že by ich problematické postoje k tomu, ako má fungovať systém liberálnej demokracie, boli pri rozdielnosti ostatných programových priorít dostatočným tmelom, ktorý by ich dokázal spojiť vo vládnej koalícii alebo aspoň v podpore pre menšinovú vládu ANO. Okamura navyše rovnako ako väčšina lídrov demokratických strán opakuje, že jeho hnutie nemôže byť vo vláde s trestne stíhaným Babišom.
Nesúrodý je však aj pelotón ostatných šiestich demokratických strán. Niektoré z nich, ako napríklad ľudovci, hnutie Starostovia a nezávislí (STAN) alebo TOP 09 sú tesne napravo od politického stredu, pričom všetky majú pozitívny vzťah k európskej integrácii i k prijatiu eura. Občianski demokrati sú síce tiež pravicoví, ale nezhodnú sa s týmito stranami v pohľadoch na Európsku úniu. Sociálna demokracia je ľavicová, zatiaľ čo Pirátov možno opísať ako viac-menej pravicovú liberálnu stranu s nádychom anarchizmu.
Vytvoriť z tohto názorového vejára jednotnú opozíciu bude rovnako ťažké, ako by bolo zložiť jednotnú vládnu koalíciu z ANO, KSČM a SPD. Vzhľadom na to, že aj všetky demokratické strany tvrdia, že nepôjdu do koalície vedenej priamo Babišom, mohla by vzniknúť stabilná koalícia medzi jednou či dvoma z nich a ÁNO iba za predpokladu, že by samotný lícer tohto hnutia nestál na čele vlády.
Českú povolebnú scénu teda čakajú ťažké rokovania o vláde, pričom k sfromovaniu stabilnej vlády neprispeje zrejme ani prezident Miloš Zeman, ktorý je spojencom Babiša, a nebude teda braný príliš vážne ostatnými stranami. Výsledkom zložitých rokovaní nakoniec môže byť pokus vytvoriť menšinovú vládu ANO, ktorá by sa spoliehala na to, že pre svoje jednotlivé kroky nájde v roztrieštenej opozícii podporu od jednotlivých strán.
Aj pri formovaní takejto vlády by však hrali negatívnu úlohu Babišove kauzy. Inými slovami, pre ANO by možno bolo ťažké nájsť už len pre tichú podporu jeho menšinového kabinetu pri hlasovaní o dôvere.
Vedľa úspechu nesystémových strán a hnutí je ďalším hlavným posolstvom českých volieb fiasko ľavice. Zdá sa, že najmä ANO „povysávalo“ časť elektorátu ČSSD, ako aj KSČM. Získať týchto voličov späť nebude pre obe strany ľahké, pretože očividne vo svetle rozličných nových výziev a obáv odsunuli svoje ekonomicko-sociálne záujmy na druhú koľaj a dali prednosť predstave, že ich môže lepšie ochrániť vláda silnej ruky v štáte spravovanom ako rodinná firma.
Obe strany pritom takmer nemajú mladých voličov. Nemajú teda ani odkiaľ čerpať nových priaznivcov , ktorí by nahradili tých, čo prešli k Babišovi alebo Okamurovi, či tých, ktorí postupne odchádzajú pre vysoký vek. Budúcnosť českej ľavice tak skôr začína pripomínať jej pád do ničoty v Poľsku a Maďarsku, ako to, čo sa podarilo na Slovensku Robertovi Ficovi a jeho strane Smer.