Expertom na hospodárstve a financiách sa to nepáči. Upozorňujú ministerstvo práce, že nemá povinnosť dávky zvyšovať. Expertní mládenci nosia tak trochu drevo do lesa. Veď ministerstvo možnosť nekonať hojne využíva. Príspevkami k dávke sa odhodlalo pohnúť po dlhých ôsmich rokoch.
Na zahraničných vysokých školách vám zjavne nehovorili o našich malých reformných dejinách. Pripomeniem z nich teda čosi. Na prelome storočí sme rodinám bez práce prestali garantovať takzvané životné minimum (takzvané, lebo už vtedy nepostačovalo kryť náklady na bývanie). V roku 2004, po reforme dávok a detských prídavkov, príjmy chudobných rodín klesli tak, že deti sa v škole motali od hladu. Program obedov (takmer) zadarmo pomohol, no aj teraz učitelia poznajú na nesústredených deťoch, že je týždeň pred dávkami a doma sa neraňajkuje.
Iste sa aj k vám dostalo, že za biedu detí môžu ich nezodpovední rodičia. Uvážte však, že dávky a príspevky, z ktorých deti kŕmia, majú výrazne nižšiu reálnu hodnotu ako v roku 2009, keď sa naposledy upravovali. Podľa inflačnej kalkulačky INEKO o 11 %. Na ministerstve financií ste to nerátali. Nechcem zavádzať, základná dávka sa upravila aj v roku 2014, no len kozmeticky, nie o celú sumu, ktorú ubrala inflácia.
Nízke dávky z nikoho nespravia čistého a pokojného človeka, ktorého ostatní prijmú či aspoň strpia vedľa seba. V autobuse či školskej lavici. Nevedú ani k vyššej motivácii a mobilizácii síl.
Dávky sa teda od júla budúceho roku zvýšia len opticky. V skutočnosti sa im len vráti reálna hodnota, akú mali pred deviatimi rokmi. Ľudia nebudú sýtejší ako roku 2009. A účty za elektrinu či odvoz smetí zostanú nočnou morou naďalej. Príspevok na bývanie, ktorý chráni pred pádom na civilizačné dno, ministerstvo práce nenavrhlo zvýšiť. Aké to má dôsledky? Skúste za 90 eur mesačne zaistiť rodine teplo, vodu, elektrinu a strechu nad hlavou!
Podľa vás zvýšenie dávky neodstraňuje príčinu chudoby. Tú však neodstránila ani povinnosť odpracovať si základnú dávku. Príčinou chudoby nie je „záhaľka“. Spýtajte sa ľudí pracujúcich za nízku mzdu. Hoci minimálna mzda chvályhodne rastie, mnohodetnú rodinu nezbaví úzkosti z bežných platieb a nečakaných výdavkov.
Na zahraničných štúdiách ste sa mohli dozvedieť aj bez znalosti slovenských reálií (stačilo mať štipku sociológie), že nízke dávky a chabé sociálne služby sú ohnivkom začarovaného kruhu. Ten devastuje spoločenskú solidaritu rovnako ako život ľudí odkázaných na sociálnu pomoc. Slovensko je ukážkovým potvrdením, že tam, kde sú veľmi nízke sociálne dávky a veľmi prísne podmienky na ich získanie, verejnosť prestáva podporovať sociálne programy pre ľudí v núdzi. Prísnosť nárokov podnecuje diskusie, či si ľudia dávky skutočne „zaslúžia“ a podozrenia o priživujúcich sa chudobných.
Veľké rozdiely medzi zdrojmi väčšiny a zdrojmi ľudí na dávkach spôsobujú ostrú odlišnosť života sociálne odkázaných od toho, čo väčšina považuje za slušné. Ich biedne žitie vyvoláva negatívne reakcie a dáva vzniknúť názorom, že príčinou je ich kultúrna alebo mentálna inakosť, alebo dokonca systém sociálnej pomoci. Ten je vraj – ako nám to kedysi húdli poradcovia OECD – návykový a odrádza od práce. Od týchto názorov je len krôčik k volaniu po sprísňovaní podmienok a znižovaní dávok. Vyhovenie tlaku verejnosti potom ďalej prehlbuje odlišnosť životného štýlu chudobných, tá vedie k ešte väčšej morálnej averzii a k požiadavkám ešte tvrdších opatrení.
Nízke dávky z nikoho nespravia čistého a pokojného človeka, ktorého ostatní prijmú či aspoň strpia vedľa seba. V autobuse či školskej lavici. Nevedú ani k vyššej motivácii a mobilizácii síl. To, že núdza ochromuje a zbavuje mohúcnosti a odvahy, už pred desaťročiami dokázal vám známy Amartya Sen, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu.
Povedané s dánskym sociológom Christianom Larsenom, znižovaním dávok a sprísňovaním prístupu k nim sa roztáča antisolidárna špirála, ktorá vedie k autodeštrukcii reštriktívnych režimov sociálnej pomoci. K takémuto stavu sa však dá dopracovať aj bez ďalších kaníkovských reforiem pomoci v hmotnej núdzi. K zavŕšeniu rozkolu spoločnosti a k zmene princípu elementárnej úcty k dôstojnosti života človeka na bezobsažnú frázu postačí aj to, čo odporúčate vy expertní mládenci: zákonom posvätená nečinnosť centrálnych orgánov a ponechanie otvorených dverí pre infláciu, aby pokračovala v ničení reálnej hodnoty dávok pre ľudí v núdzi.