Tento deň bol štátnym sviatkom pred rokom 1948, ale aj po roku 1988 až do zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Súčasná Slovenská republika je síce po politickej i po právnej stránke nástupníckym štátom ČSFR, a teda aj medzivojnovej ČSR, no zároveň predstavuje aj popretie idey česko-slovenskej štátnosti. Jej vznik súvisel so skutočnosťou, že obaja partneri slovensko-českého vzťahu, t. j. rozhodujúca časť slovenskej i českej politickej reprezentácie, dospeli k názoru, že dovtedajšia formula slovensko-českej spolupráce sa vyčerpala a stratili záujem na jej pokračovaní v podobe spoločnej štátnosti.
K dedičstvu prvej ČSR by sa Slovensko mohlo prihlásiť, ak by za štátny sviatok uznalo deň prijatia Martinskej deklarácie 30. októbra. V ten deň sa rozhodujúce politické sily, reprezentované Slovenskou národnou radou, prihlásili k česko-slovenskej štátnosti z vlastného rozhodnutia.
Na rozdiel od Barcelony a Madridu či od Bruselu ulice Prahy a Bratislavy nezaplnili davy ľudí žiadajúce pokračovanie spoločnej štátnosti. Ak teda aj pripustíme, že veľká časť Slovákov i Čechov sa dôsledkov rozpadu spoločného štátu obávala, samotná česko-slovenská štátnosť v roku 1992 už iba málokomu stála za to, aby sa aktívnejšie zasadil za jej pretrvanie. Rozpad ČSFR teda nebol iba výsledkom svojvoľného rozhodnutia dvoch premiérov, ale výsledkom dlhodobého procesu.
Na druhej strane sotva možno spochybniť pozitíva prvej ČSR, predovšetkým jej demokratický systém aj v podmienkach deštrukcie demokracie v 30. rokoch. Prvá republika predstavovala prakticky jedinú skúsenosť Slovenska s demokraciou pred rokom 1989, ale aj obrovský impulz pre jeho kultúrny rozvoj v podobe emancipácie slovenčiny nielen ako jazyka kultúry, ale aj ako jazyka štátnej administratívy, vedy a podnikania.
Napriek ekonomickej depresii 20. rokov a veľkej hospodárskej krízy 30. rokov prvá ČSR sa spája s bezprecedentnou technologickou a sociálnou modernizáciou, s budovaním železničných tratí, rozvojom architektúry, ale aj s budovaním systému sociálneho zabezpečenia. Nemožno však poprieť, že vymoženosti tejto modernizácie boli ešte dlho pre značnú časť slovenského obyvateľstva nedostupné.
Práve v dobe neoliberálnej transformácie je potrebné pozrieť sa znova na prvú ČSR a hovoriť o rozsiahlej demokratizácii verejného života, raste občianskej participácie a o emancipácii širokých vrstiev prostredníctvom volebného práva a progresívnych sociálnych reforiem (8-hodinový pracovný čas, rozvoj sociálneho a zdravotného poistenia, pozemková reforma, zrovnoprávnenie žien, zrušenie výsad šľachty a pod.).
Tu však znova treba zdôrazniť, že hoci si dedičstvo prvej ČSR aj napriek mnohým kritickým výhradám zasluhuje dôstojné pripomenutie, dnešné Slovensko je zároveň aj výsledkom rozchodu s československou minulosťou. Preto oslavovať deň vzniku iného štátu, hoci aj právneho predchodcu existujúceho štátu, je podivné, tým skôr, keď najmä pravicoví politici majú problém oslavovať tie sviatky, ktoré sú symbolom už nie mečiarizmu, ale vzniku súčasnej Slovenskej republiky, na riadení ktorej sa niekoľko volebných období aj sami podieľali. Je vari problémom pretrvávajúca trauma z politickej porážky v roku 1992?
K dedičstvu prvej ČSR by sa však Slovensko mohlo prihlásiť, ak by za štátny sviatok uznalo deň prijatia Martinskej deklarácie 30. októbra. V ten deň sa rozhodujúce politické sily, reprezentované Slovenskou národnou radou, prihlásili k česko-slovenskej štátnosti z vlastného rozhodnutia, nevediac, čo sa pred dvoma dňami udialo v Prahe. V danej dobe podnikli krok, napĺňajúci právo slovenského národa na sebaurčenie, takisto ako ním bol aj 1. január 1993.