Luteránsky moderný hriech

31.10.2017 15:00

Vzhľadom na vplyv na spoločenskú transformáciu a národný príbeh Slovenska mala Lutherova reformácia kľúčový význam pri formovaní toho, čo možno nazvať dominantná tradícia. Pri päťstoročnom výročí sa preto nestačí uspokojovať iba jeho samotným významom. Treba sa pýtať aj na to, čo sa deje s touto dominantnou tradíciou a prečo nemá takú váhu, akú mala ešte nedávno.

Napriek prevládajúcemu postkomunistickému stereotypu jeden z kľúčových procesov modernizácie – sekularizácia – automaticky neznamená úpadok náboženstva. Skôr sa dá hovoriť o zmene formy religiozity, napríklad vyväzovania sa z tradičného cirkevníctva, ktoré nedokáže naplniť potreby človeka v otázkach zmyslu existencie a etických pravidiel technologicky pokročilej a pluralitnej spoločnosti.

Ani tradičné inštitucionálne náboženstvo sa u nás neukazuje byť na ústupe. Vo východnej Európe sa z privátnej sféry vrátilo na prominentné miesto postsocialistickej politiky. Výrazná prítomnosť nábožensky rámcovaného diskurzu (napr. antiislamského) či inštitucionálna väzba cirkví na štát (špeciálnymi zmluvami) ukazujú na zásadné miesto kresťanstva u nás.

Protestantizmus sa historicky spájal s politickou kultúrou, v ktorej sa viac ako inde prejavoval individualizmus, tolerancia, ale aj pluralizmus ideí a občiansky aktivizmus. Max Weber založil svoju teóriu o vzniku kapitalizmu na štúdiu kalvinizmu a jeho americkej puritánskej odnože. Pre Martina Luthera však bolo veľké bohatstvo podozrivé a kresťania namiesto zhŕňania majetku mali pracovať pre komunitu. Dôvod, prečo o tomto alternatívnom „luteránskom socializme“ u nás po roku 1989 veľa nehovoríme, je iste postsocialistický, no nízka sebaidentifikácia dominantnej tradície s ním hrá tiež svoju úlohu.

S reformáciou sa spájajú i menej filantropické názory. Antisemitizmus sa dá dobre zdokumentovať nielen u Luthera, ale aj u slovenských vodcov, ktorí v domácej reformačnej tradícii vyrástli, ako bol Ľudovít Štúr či Svetozár Hurban Vajanský. Vernosť autorite, ktorá sa pripisuje Lutherovmu učeniu o dvoch ríšach, mala za následok až privoľnú ruku mocných v potláčaní revolty. Zrkadlenie tejto reformačnej slabiny možno nájsť nielen v podpore nacizmu u časti nemeckých protestantov, no pre niektorých rodákov aj v údajne nadproporčnom zastúpení evanjelikov v štruktúrach komunistickej e­lity.

Pri päťstoročnom výročí si však treba pripomenúť, že reformácia okrem modernizácie svetonázoru – individualizáciou spasenia a sekularizáciou cirkvi – zároveň znamenala i začiatok rozpadu predreformačného univerzalizmu. V ničom nie je nástup kultúrneho partikularizmu viditeľnejší ako v rozmachu nacionalizmu. Jeho dedičstvo v slovenskom prípade nemožno od reformačného koreňa odťať.

Zriadenie evanjelickej a. v. cirkvi na Žilinskej synode roku 1610 je pre významného slavistu a jazykovedca Ľubomíra Ďuroviča „prvé inštitucionali­zované uznanie slovenskosti nejakého politicky definovaného územia“. Spomína tiež superintendenta Daniela Krmana, ktorý v posolstve švédskemu kráľovi Karolovi XVII. ako oficiálny vyslanec „hornouhorských evanjelických stavov“ prvý hovorí o „dvojitom (štátnom) národe maďarskom a slovensko-českom“ namiesto jednotného Natio Hungarica.

Protestantizmus sa historicky spájal s politickou kultúrou, v ktorej sa viac ako inde prejavoval individualizmus, tolerancia, ale aj pluralizmus ideí a občiansky aktivizmus.

Rozmach nacionalizmu však prinieslo až vyvýšenie štúrovského príbehu o jazykovej i kultúrnej výnimočnosti do uznaného kánonu. Nestalo sa tak počas činnosti štúrovcov, ktorí boli pre drvivú väčšinu populácie neznámi a z hľadiska vtedajšej štátnej moci marginálni, vrátane boja Jozefa M. Hurbana za zachovanie samostatnosti cirkvi augsburského vyznania v Uhorsku proti zjednoteniu s maďarskojazyčnými kalvínmi. Stalo sa tak najmä pri vzniku Československa. Slovenskí evanjelici sú najviac hrdí práve na zástoj svojich predkov vo viere pri písaní tohto národného príbehu.

Pri definovaní významu dominantnej tradície dnes však nie je až také dôležité, či drvivá väčšina predstaviteľov deklarácie, ktorí sa pred takmer storočím vyslovili za Československo, boli evanjelici. Tiež nie je dôležité, aké nadštandardné zastúpenie v československých i vojnových povstaleckých kruhoch mali luteráni a či rasovo prenasledovaní počas vojny pre istotu hľadali úkryt radšej v evanjelickej ako v katolíckej dedine.

Pre tých, čo sa za reprezentantov tradície reformácie hlásia dnes, je podstatné, aby si uvedomili, že heslá ako Slovensko Slovákom, My sme tu doma! aj Hlinkovo „biele Slovensko“ sa zakladajú na omyle etnickej výlučnosti. Pre tento „moderný hriech“, že sa v mene národa diali veľké zločiny, má zlé svedomie dominantnej tradície burcovať napríklad proti nepodloženej nenávisti voči utečencom inej viery. Má byť hlasom rozumu v hlúpych kampaniach o Európe ako o „kultúre smrti“, má chrániť chudobných Rómov i ľudí inej sexuálnej orientácie a právo kohokoľvek žiť podľa svojej viery.

Predstavitelia tejto dominantnej tradície so sebavedomím, vyplývajúcim z päťstoročného odkazu reformácie Slovenska, v mene obetí rekatolizácie, ktorých vzývajú ako martýrov, v duchu Husa i Komenského i samosprávnosti cirkvi, v ktorej menšinovom postavení našli silnú časť identity, lebo „Wir schaffen das!“ (Dokážeme to!), by sa mali za každých okolností postaviť na obranu plurality. Mali by tak urobiť nielen preto, že slovenská spoločnosť je, i vďaka reformácii, pluralitná. Ale najmä preto, že veriaci aj neveriaci uznávajú dominantnosť tejto tradície.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Martin Luther #náboženstvo #reformácia #výročie
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Zimona 5 Rose pink

Zimona 5 Rose pink

23,99
Amore Ľalia Pink

Amore Ľalia Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk