Storočnica sovietskeho človeka

07.11.2017 14:00

Pred sto rokmi sa v Rusku odohrala Októbrová revolúcia.

Predchádzala jej Februárová revolúcia, ktorá znamenala premenu monarchie na liberálno-demokratickú republiku. Cár Mikuláš II. sa 1. marca 1917 zriekol trónu. Októbrová revolúcia zo 7. novembra 1917 priniesla neopakovateľný antropologický experiment. Cieľom diktatúry proletariátu vedeného Sociálnodemokra­tickou robotníckou stranou Ruska (boľševikov) nebolo len vytvorenie spoločnosti založenej na sociálnej rovnosti, ale aj zrod nového človeka. Mal to byť homunkulus, umelý človek, ktorý vzišiel zo skúmavky komunistickej ideológie.

Existoval špecifický sovietsky človek alebo to bola iba ideologická predstava? Je sovietsky človek večne živý ako vodca Októbrovej revolúcie a potom Sovietskeho Ruska Vladimír Iľjič Lenin?

Spojené štáty americké vytvorili otcovia zakladatelia tiež na myšlienke nového človeka. A nielen oni. Zaoberali sa ňou začiatkom minulého storočia aj talianski, francúzski či ruskí futuristi.

Tvorcovia sovietskeho systému tvrdili, že pre vznik komunizmu treba „nového človeka“. Spisovateľ Maxim Gorkij napísal, že „boľševici na čele s Leninom robia najbrutálnejší vedecký pokus so živým telom Ruska, ruského ľudu, ruského proletariátu". Cieľom tohto experimentu bolo prerobenie živého ľudského materiálu.

Výraz Homo sovieticus (človek sovietsky) po prvý raz použil pravoslávny filozof Sergej Bulgakov v knihe Na hostine bohov. Pojem, ktorý použil vo vzťahu k revolučným vojakom a námorníkom, potom spopularizoval jeden z najlepších ruských logikov a sociológov, neskorší disident Alexander Zinoviev v roku 1982 v rovnomennej knihe. Sovietski ľudia mali vytvárať sovietsky ľud…

Veľká sovietska encyklopédia definuje pojem sovietsky ľud takto: „Historické, sociálne a internacionálne spoločenstvo ľudí, ktorí majú spoločné územie, ekonomiku, obsahom socialistickú kultúru, zväzový všeľudový štát a spoločný cieľ – výstavbu komunizmu.“ Bol to pokus o definovanie sovietskej identity.

Sovietsky človek sa ako ideologické heslo objavilo v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia. Ide o interpretáciu futuristov z konca 19. storočia, ktorí prevzali myšlienku nadčloveka od filozofa Friedricha Nietzscheho z jeho diela Tak vravel Zarathustra. Inšpirovali sa ňou aj nemeckí nacisti. Nadčlovek bol ideál silnej osobnosti, ktorá má všetko v sebe, vo vlastnom organizme, nepozná žiadne hranice a nepotrebuje iné ideály.

Homo sovieticus je súhrn vlastností a čŕt, ktoré boli vlastné v rozličných pomeroch všetkým sovietskym ľuďom. Systém založený na drezúre napomáhal rast a moc týchto vlastností. Sovietsky človek mal mať tieto charakteristiky: najdôležitejšia bola pre neho práca, nekonečná oddanosť vlasti, členstvo v kolektíve, ustavičný záujem o život najbližších, ale aj najvzdialenejších susedov na Zemi, o človeka sa vo všetkom má starať štát.

Homo sovieticus nezanikol s rozpadom Sovietskeho zväzu. Tento fenomén sa reprodukuje.

Táto definícia sa približuje k opisu v Zinovievovej knihe Homo sovieticus: „Homos je nútený žiť v relatívne zlých podmienkach, je pripravený na ťažkosti, stále čaká niečo horšie, schvaľuje kroky moci, usiluje sa prekážať tým, ktorí narušujú tradičné formy správania, všestranne podporuje vedenie, má štandardné ideologizované vedomie, pocit zodpovednosti za svoju krajinu, je prichystaný na obete a je pripravený iných prinútiť k obetiam.“

Sovietski ľudia stále útočili na rozum, zdravý zmysel, rozdiel medzi pravdou a lžou. Sovietsky typ človeka však mal ako osobnosť dokaličený intelekt, prejavoval strach a bol zbavený tvorivosti. Nešlo ani tak o ľudskú existenciu ako skôr o potrubie, ktoré sa napĺňalo a schvaľovalo vedením komunistickej strany. Nepripomína to v niečom súčasnosť?

Už tridsať rokov skúma fenomén sovietskeho človeka Levada centrum, súkromný výskumný ústav založený známym ruským sociológom Jurijom Levadom. Dnes ho vedie Lev Gudkov. Medzi základné skutočné vlastnosti sovietskeho človeka patrili ľahostajnosť ku kvalite práce, kradnutie na pracovisku, snaha zbaviť sa osobnej zodpovednosti, slabé ambície, nekritické podriaďovanie sa moci, pripravenosť splniť i nemravné príkazy, náchylnosť k alkoholu, podozrievavosť a ľstivosť.

Homo sovieticus nezanikol s rozpadom Zväzu sovietskych socialistických republík koncom decembra 1991. Tento fenomén sa reprodukuje. Zinoviev ho označuje ako postsovietizmus či postsocializmus. Je to zmes s prvkami socializmu, kapitalizmu, feudalizmu, monarchie, liberálnej demokracie a diktatúry. Po zániku ZSSR sa k vymenovaným vlastnostiam v Rusku pridali všeobecnú nedôverčivosť, snaha o vlastnú izoláciu, cynizmus a zvýšenie agresivity v spoločnosti. Obyvatelia Ruska majú často pocit, že žijú v obkľúčenej pevnosti, okolo ktorej sú iba nepriatelia.

Homo sovieticus mal a aj dnes má pozitívne vlastnosti. Ide najmä o dobrosrdečnosť a úsilie pomôcť slabším, dať tým, čo sú v núdzi, hoci i poslednú košeľu. Žije aj dnes? Áno. A nielen v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. Homo sovieticus môže existovať aj na Slovensku, v USA či vo Veľkej Británii. Na jeho spoznanie stačí analýza textov, ktoré produkuje verejná mienka.

#Rusko #človek sovietsky
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Zimona 5 Rose pink

Zimona 5 Rose pink

23,99
Amore Ľalia Pink

Amore Ľalia Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk