Zdalo sa, že sa revolúcia skončila. No tá býva zavŕšená, keď je zavŕšená v kariérach. A tu niekde sa stala chyba.
Revolucionári z ulíc, ak sa chceli dostať do vlády demokratickou cestou, voľbami, museli siahnuť po tých, proti ktorým bojovali: po „komunistoch“. Bez Alexandra Dubčeka, Milana Čiča, Vladimíra Mečiara, Mariána Čalfu a ďalších z prvej desiatky kandidátky VPN by neboli vyhrali ani tie prvé slobodné voľby. Kto za to môže? Boli sme príliš nežní, kričí internetový ľud, a Fedor Gál sa pýta, či oni, demokrati, mali vešať.
Jednota vydržala do prvých slobodných volieb. Potom už každý išiel svojou stranou. Najlepšie tou, ktorá zvíťazila.
Problém spočíval v tom, že každý triapoltý dospelý človek bol členom KSČ. Výhľadové plány, kde sa do radov stavali čakatelia na členstvo, by to číslo ešte zvýšili. Nával pretrvával najmä medzi inteligenciou, robotníci sa nehrnuli. V bratislavskom obvode musel vstúpiť do KSČ jeden robotník zo Slovnaftu, aby prišla prihláška napríklad pre novinára. Nepoznám žiadneho kolegu, ktorý by ponuku bol odmietol. Ale poznám veľa takých, čo chceli, lenže…
Možno by otcovia a mamy mali svojim novinárskym a iným potomkom porozprávať pravdu, ako to v skutočnosti bolo. Ako sa závidelo, ba aj intrigovalo, ak sa niekto prepchal v rade čakateľov. Dodnes možno nájsť v šuplíkoch a starých archívoch, kto všetko sa tlačil do strany. Tá určila limity aj kategórie: robotník, roľník, žena, Maďar (t. j. príslušník menšiny), pracujúci inteligent. Nie každý, kto dnes tvrdí, že tam ani za svet nechcel, to bol mohol urobiť.
Keď to celé prasklo, nastal rýchly proces podľa Pacha hybského zbojníka: „Na konééé!“ A keď zistili, že koní niet, nasledoval výkrik: „No, tak potom utekajme!“ Nastalo verejné pokánie.
Vysoký štátny úradník a predseda základnej organizácie komunistickej strany na Úrade vlády, Slovák v Prahe Čalfa ukázal, ako na to. Na tajnom rokovaní 15. decembra 1989 s Václavom Havlom dohodol, ako sa z politického väzňa stane prezident, pritom ho zvolia tí, čo ho väznili.
Ani pritom nepípnu, lebo on vie, ako ich pritlačiť: „S komunistickou stranou – nečitateľnou a nezrozumiteľnou – nepočítam, tá ma nezaujíma. Tú stranu cítim ako odpísanú… Vy, pán Havel, vy už nie ste disident, ale stali ste sa významnou persónou, ste teda číslo jeden v tejto dobe. My sa musíme správať ako štátnici, ktorí riešia situáciu Československej republiky.“
Keď oslovený namietol, že ho komunistický parlament v súčasnom zložení nikdy za prezidenta nezvolí, Čalfa ho upokojil: „Ale zvolí. Federálne zhromaždenie nedokáže obštruovať, je zvyknuté odhlasovať všetko, čo sa mu predloží.“
Ďalej to bolo štýlové ako v Havlových divadelných hrách. Na stretnutí v ateliéri Josku Skalníka budúci prezident povedal svojim spolupracovníkom: „Som v absurdnej situácii, pretože som viedol kabinetné rokovanie medzi štyrmi očami s Čalfom… Paradox môjho postavenia spočíva v tom, že som odporca kabinetnej politiky a že to celé musíme totálne utajiť, nie pred ŠtB, ale pred našimi ľuďmi a verejnosťou, ktorá nás upodozrieva z kabinetnej politiky.“ Potom už išlo všetko podľa scenára, ktorý napísal v tej chvíli bývalý komunista Čalfa, neskôr zvolený na kandidátke VPN za poslanca FZ ČSSR a z toho titulu predseda federálnej vlády.
Nič nové pod slnkom. Na podnet predsedu Slovenského snemu Martina Sokola 14. marca 1939 pri vyhlasovaní samostatného štátu všetci poslanci hlasovali tak, že kto súhlasí, povstane. Vstali všetci. V štyridsiatom piatom začali mnohí tvrdiť, že oni s tým nesúhlasili, že boli k tomu dotlačení. Pieseň Hej, Slováci vzápätí síce tiež spievali, no iba potichu…
A tak je to s nami doteraz. Revolúcia vymenila ľud za jednotlivých ľudí s charaktermi alebo s povahami, aké mali. Ktorí napokon prevážili?