Pri pohľade do minulosti zistíme, že práve možnosť exekútorov siahnuť na majetok samosprávy spôsobila to, že mestá i kraje, ktoré v rámci reformy verejnej správy dostali od štátu nemocnice, zažili zrazu šok a ocitli sa pred veľkou dilemou.
Štát im zveril zadlžené špitály, a tak noví majitelia mali iba dva varianty: zobrať úver a splatiť staré dlhy alebo nechať zdravotnícke zariadenia sprivatizovať. Tak by získali aspoň niečo pred tým, ako by spadli do exekučnej siete.
Podobné to je v každej samospráve, ktorá bez ohľadu na dôvody zlej finančnej kondície má v uliciach exekútorov, čo sa sústreďujú na citlivý majetok. Napríklad vodárne, verejné osvetlenie, komunálne odpady či vybraný majetok technických služieb.
O strategický majetok obcí sa treba prioritne starať, aby sa nestal predmetom rozpredaja. Verejné služby sa v rozumnej spoločnosti totiž neprivatizujú.
Vedenie samospráv sa tak dostáva do stresu, lebo si uvedomuje význam verejnoprospešných činností na ich bežný chod a tiež dôsledky na každodenný život obyvateľov. Keď sa bližšie pozrieme na verejnoprospešné činnosti a ako ich obe a mestá zabezpečujú, zistíme, že ide skutočne o lákavú korisť, ktorá môže paralyzovať základné funkcie samosprávy.
Približne 90 percent samospráv zabezpečuje priamo alebo prostredníctvom svojej organizácie zimnú údržbu, správu zelene, ihrísk a športovísk, ďalej prevádzku verejného osvetlenia a cintorínov. Zvyšok miest a obcí to pokrýva zmluvným partnerom na základe verejného obstarávania. To znamená, že sa bránia privatizácii služieb, ktoré sa nemerajú ziskom, no kvalitou a rozsahom. Vnímajú ich ako kľúčové činnosti, ktoré sa usilujú zabezpečovať svojimi strategickými komunálnymi podnikmi.
Verejná doprava je toho najlepším príkladom, lebo zabezpečuje dostupnú dopravu obyvateľov a zároveň má veľký majetok v podobe vozového parku, garáží a ostatných nehnuteľností. Tiež v samotnom trakčnom vedení v prípade trolejbusovej dopravy, Samozrejme, netreba zabúdať ani na samotných vodičov ako na zamestnancov. Mestské firmy sú jednoducho významnými lokálnymi aktérmi i z hľadiska malého a stredného podnikania.
V blízkej budúcnosti môžeme očakávať podporu medziobecnej spolupráce, čo znamená integráciu a kooperáciu samospráv pri spoločnom zabezpečovaní konkrétnych verejnoprospešných činností, teda verejných služieb na väčšom území ako je obec alebo mesto. Z toho je zrejmé, že exekučná imunita myslí aj na budúcnosť a je pripravená chrániť tie samosprávy, ktoré sa budú spájať v úsilí dosahovať kvalitné služby.
Pretože z parlamentu zatiaľ neprichádzajú negatívne postoje k poslaneckej iniciatíve Andreja Hrnčiara a Bélu Bugára (obaja za klub Most – Híd), existuje predpoklad, že navrhované zmeny pomôžu mastám a obciam v zložitej ekonomickej situácii. Treba však dodať, že ony sú svojím spôsobom miništátmi so zodpovednosťou, vlastným majetkom, vymedzeným územím a kompetenciami.
Preto bude veľmi dôležité sledovať, ako v rámci právneho ukotvenia ochrany verejnoprospešných činností zareagujú samosprávy. A ako do svojho prostredia zakomponujú „obecný ústavný zákon“ – všeobecne záväzné nariadenie o strategických podnikoch miest a obcí.
Prinajmenšom preto, aby obyvateľom dali jasne najavo, že o strategický majetok sa treba prioritne starať. To súvisí aj s tým, aby sa nestal predmetom rozpredaja. Verejné služby sa totiž v rozumnej spoločnosti neprivatizujú. Ochrana strategického majetku nie je výlučne štátna téma, svoje miesto má aj na komunálnej úrovni.