ad Zrušiť kraje

Marián Repa sa vo svojom komentári (13. 11. 2017) pustil vehementne do kritiky krajov. Dovoľte mi k tomu pripojiť pár poznámok, čo o tom viem.

, 17.11.2017 17:00
debata (1)

O administratívno-správnom rozdelení republiky sme na Ústave stavebníctva a architektúry SAV viedli odbornú diskusiu už koncom 80. rokov. Viedol som sekciu sociológie mesta Slovenskej sociologickej spoločnosti a na najvyššej úrovni vedeckého výskumu sme spolupracovali s geografmi, ekonómami, urbanistami – to boli platformy, na ktorých sa stretávali vtedajší kompetentní.

Predovšetkým bolo potrebné vybrať kritériá, ktoré budú rozhodujúce pre prekreslenie mapy krajov. Mimochodom, z našej sociologickej práce v teréne vyplývalo, že z tohto hľadiska sú vtedajšie okresy tou najefektívnejšou úrovňou pre fungovanie verejnej správy. Boli dostatočne malé na to, aby ich občania vedeli pojať do svojej záujmovej oblasti, aby ich považovali za tú úroveň svojho bydliska, o ktorej vďaka svojim osobným skúsenostiam vedia a chcú aj sami rozhodovať. Predstavitelia okresov sa zase preukazovali vo všeobecnosti ako správcovia, ktorí majú perfektný prehľad o dianí v okrese.Poznali do dostatočnej hĺbky problematiku všetkých obcí v okrese a dokázali si argumentačne zastať odôvodnenie nadobecného usmerňovania rozvoja. Vtedajšie kraje boli síce ďaleko, ale mali k dispozícii stanoviská, požiadavky a poznatky, ktoré už nemali charakter sídelného lokálpatriotizmu a lokálneho videnia problémov. Ako s týmto poznaním nakladali, sme už nemali možnosť odsledovať. Na okresnej úrovni sa však prejavovalo to, čo by malo byť zmyslom aj súčasných snáh o demokratizáciu správy. Spoločenstvo okresov tvorilo občiansku komunitu nadlokálnej úrovne. Tu sa teda už musela prejavovať ochota vidieť určité úlohy ako strategické, regionálne – také, ktoré prekračujú veľmi úzke, často egoistické hľadisko sídelné.

Autor svoj článok nazval Zrušiť kraje. Obce a štát (ktoré by ostali) však predstavujú dva krajné póly samosprávy, ktoré si nemôžu rozumieť. Ak chceme udržať vari jediný prejav demokratizácie nášho života po Novembri, regionálna samospráva (či sa už nazve krajská, alebo okresná) nemôže chýbať. Ak by sa tak stalo, nevidím priestor pre demokraciu, teda pre také zriadenie, ktoré dáva reálny priestor pre občiansku aktivitu.

Voľby do vhodne (svojím rozsahom, veľkosťou) navrhnutých regionálnych samospráv by sa mohli stať skutočným východiskom pre parlamentné zastupiteľstvo­.Možno by sa aj ušetrili jedny voľby – ale toto spomínam len preto, lebo autor hovorí o drahom medzičlánku. Iste by tým vzrástla aj odôvodnenosť straníckeho boja o výsledky komunálnych volieb, ktorého sme práve svedkami. Veď ľudia volili predovšetkým členov svojich regionálnych komunít, teda svojich zástupcov, ktorí sú im často aj osobne známi, ktorých poznajú priamo alebo úzko sprostredkovane, zástupcov, za ktorými majú možnosť zájsť a prediskutovať problémy. Prečo do toho treba vnášať stranícky úspech či neúspech? Tento pohľad, asi totožný s pohľadom občana – komunálneho voliča, dáva odpoveď aj na otázku, prečo tak vzrástol počet nezávislých kandidátov. J to prejav faktu, že ľudia nevolili politické strany. Žiaľ, ako sme si už zvykli, napriek tomu im ich volebné preferencie boli stranami zase ukradnuté.

Koncom 90. rokov som pracoval na Úrade pre stratégiu rozvoja spoločnosti, vedy a techniky SR. Vtedy sa za hlavných kompetentných v otázkach samosprávy považovalo ministerstvo vnútra, ministerstvo životného prostredia a jeho sekcia územného plánovania, kde zase nasilu stotožňovali územné a regionálne plánovanie a rozvoj. Keď sme už doťahovali našu vysvetľovaciu kampaň o úlohe regionálneho plánovania (a jeho administratívno-správneho základu) do úspešného záveru, prišiel minister István Harna (to už bol regionálny rozvoj na ministerstve výstavby) a spolu s ním noví „odborní“ pracovníci, ktorí o regionálnej politike, regionálnom rozvoji a jeho plánovaní nevedeli nič.

Okresy boli dostatočne malé na to, aby ich občania vedeli pojať do svojej záujmovej oblasti – aby ich považovali za tú úroveň svojho bydliska, o ktorej vďaka svojim osobným skúsenostiam vedia a chcú aj sami rozhodovať.

Neuplatňovanie regionálnej politiky – napriek tomu, že Brusel ju zaradil medzi samostatné priority a pridelil jej osobitné fondy finančnej podpory – chápem jednak ako zabránenie tomu, aby sa v strategickom usmerňovaní rozvoja spoločnosti uplatňovali odborné poznatky a jednak ako rezignovanie na to, že príslušný kompetentný rezort by mohol mať aj nejaký význam. Naopak – stále viac tlačíme pred sebou problém disharmonického rozvoja územia SR. Západné Slovensko je preťažené pracovnými príležitosťami a stredné sa premieňa na hladovú dolinu. Znižovanie sociálneho napätia v spoločnosti, čo je hlavným cieľom regionálnej politiky, je v nedohľadne a „samovývoj“ pôsobí kontraproduktívne.

Aj regionálna politika by sa robila ľahšie, ak by sa stredný článok verejnej správy zachoval. Trebárs aj po dosť podstatnej zmene. Ak by tá podstatná zmena znamenala vznik väčšieho počtu menších regiónov, stratil by sa zmysel severo-južne pozdĺžnych regiónov, ale vzrástla by občianska aktivita obyvateľstva. Čo je väčšie politikum?

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #SAV #kraje #administratívno-správne rozdelenie
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy