Zákon okrem iného zrušil Recyklačný fond, priniesol v zmysle filozofie „od kolísky po hrob“ princíp rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Tí sa majú podľa zvolenej filozofie a princípu postarať o zhodnotenie „svojho“ odpadu vrátane zabezpečenia jeho zberu.
Samostatné plnenie týchto povinností jednotlivými výrobcami je v podstate nereálne, a preto zákon umožňuje „spájanie síl“ vo forme vytvárania tzv. organizácií zodpovedných výrobcov (OZV). Tie potom za nich a za odplatu preberajú povinnosť postarať sa o zhodnotenie odpadu. Vznikajúce subjekty sa usilovali popri získaní čo najväčšieho počtu zakladajúcich členov zazmluvniť aj čo najväčší počet obcí a firiem, ktoré zabezpečujú zber odpadov. Veď za všetkým hľadaj – peniaze! Pri vznikajúcich OZV sa často pozabudlo na jednu zásadnú vec: účinnú kontrolu ich činnosti.
Zákon z roku 2015 sa opakovane novelizuje, ale podiel zhodnotených odpadov sa stále nedarí zvyšovať.
Sortimentne najvyšší podiel v komunálnom odpade tvoria obaly. Ich podiel prevyšuje až 80 percent. Pochopiteľne, výrobcovia balených výrobkov sa podľa platného zákona najviac podieľajú na napĺňaní princípu rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Najviac obalového odpadu produkujú potravinári, a teda i najštedrejšie finančne prispievajú na činnosť týchto organizácií. Výrazné zvýšenie nákladov ohľadom príspevkov pre OZV vyvoláva u „zodpovedných“ výrobcov nespokojnosť, sčasti oprávnenú. Najmä keď sa ich vysoké náklady týmto smerom zatiaľ nepremietli do väčšej miery zhodnotenia odpadov.
Riešením problému určite nie je to, aby sa na vysokých nákladoch podieľali aj obce. Tie a spolu s nimi i občania znášajú náklady na komunálny neseparovaný odpad, ktorý sa nedá zhodnotiť a je určený na skládkovanie. Organizáciu separovaného zberu, ako nástroja na znižovanie objemu skládkovaného odpadu, majú v kompetencii práve výrobcovia prostredníctvom svojich OZV. Účinná separácia komunálneho odpadu a jeho výhodný predaj na zhodnotenie (so ziskom pre OZV) sa môže výrazne premietnuť do „odpadovej“ ekonomiky. Môže priniesť nižšie poplatky občanom aj výrobcom. A to je v gescii OZV, prípadne samotných výrobcov.
Oprávnená nespokojnosť výrobcov potravín s veľkou aplikačnou novelizáciou spočíva i v neriešení problému takzvanej privátnej značky. Teda aby zodpovednosť za odpad a poplatky zaň mal ten, kto pod svojou značkou uvádza výrobky na trh. Napríklad domáci výrobca jogurtov uvádza na trh časť produkcie pod svojou značkou, no podstatnú časť jeho výrobkov uvádza na trh obchodný reťazec pod svojou značkou. Pritom výrobca platí OZV za celú produkciu.
Novela síce „v úsilí predísť nedorozumeniam“ spresňuje definíciu výrobcu, ale to prípad privátnej značky nerieši a alibisticky sa odporúča zodpovednosť za také výrobky riešiť dohodou medzi výrobcom a reťazcom. Nerieši však prípad, ak sa nedohodnú. A to je v prípadoch menších producentov a veľkých obchodných reťazcov viac ako pravdepodobné.
Rovnako alibisticky vyznieva i proklamácia „zvýšenej kontroly OZV a výrobcov“ zo strany štátu. Čo ak kontrola zistí nedostatky, bude ďalšia novelizácia zákona o odpadoch? Ten sa opakovane novelizuje, no podiel zhodnotených odpadov sa stále nedarí zvyšovať.