Tí údajne nesú plnú zodpovednosť za vládnu krízu v Berlíne: Jedným je predseda liberálov (FDP) Christian Lindner a tým druhým líder sociálnych demokratov (SPD) Martin Schulz.
Lindnera ostro kritizujú za to, že rázne ukončil rozhovory o pripravovaní novej vlády, Schulz sa zase stal prekážkou pokračovania čierno-červenej koalície ako uspokojujúcej alternatívy k Jamajke. Dôrazne totiž odmietol spoluprácu s konzervatívnou kancelárkou Angelou Merkelovou a prihovára sa za predčasné voľby.
Pri tomto svojvoľnom ponímaní súčasnej situácie však média akoby zabúdali na nepísané pravidlá nemeckej politiky. Jedno z nich znie: politik, ktorý chce, aby ho ľudia považovali za seriózneho, musí vystupovať dôsledne. To platí minimálne od konca vlády bývalého kancelára Gerharda Schrödera, ktorý sa rád vystatoval častými obratmi v politickom rozhodovaní, čím odštartoval neustály pokles popularity SPD.
Vo volebnej kampani Martina Schulza išlo práve o to, aby sa sociálni demokrati konečne zbavili nevhodného politického dedičstva zo Schröderovej éry. Hlavný volebný súper Merkelovej tým síce dosiahol najhorší povojnový výsledok svojej strany, no zatiaľ mu nemožno vyčítať nedôslednosť. A to práve preto, lebo prijal porážku takým spôsobom, že vylúčil pokračovanie SPD vo vládnej koalícii pre stratu dôvery voličov.
Spolkový prezident Steinmeier bude Merkelovú na základe ústavy a v záujme európskej stability podporovať tak, že parlament nebude mať inú voľbu, ako ju potvrdiť v doterajšej funkcii.
Predpísaním tejto svojráznej karantény pre SPD však Schulz podľa niektorých jej členov prestrelil. Jeho prominentní partajní partneri, doterajšia ministerka práce a sociálnych vecí a predsedníčka sociálnodemokratickej frakcie v Bundestagu Andrea Nahlesová i minister zahraničných vecí Sigmar Gabriel zdôrazňujú, že Nemecko musí v záujme Európy čo najskôr vytvoriť novú stabilnú vládu, pritom Merkelová by mala naďalej zodpovedať za jej zostavenie.
V tejto súvislosti si treba uvedomiť, že kancelárka sa vždy prihovárala za zotrvanie či obnovenie veľkej koalície CDU/CSU s SPD. Inak by spochybnila výsledky stáleho hospodárskeho rastu a prekvitajúceho trhu práce v krajine. Jamajka sa stala pre ňu politickým pokusom, ktorý by sa však mal najprv vyskúšať na nižšej politickej úrovni viacerých spolkových krajín.
Okrem toho je otvoreným tajomstvom, že medzi ňou a lídrom FDP neexistuje osobná dôvera. Lindner sa v poslednom čase čoraz viac zbližuje s programom pravicových populistov z Alternatívy pre Nemecko (AfD). Preto sa netreba čudovať, že Merkelová sa v rozhodujúcej chvíli ani veľmi nesnažila, aby liberáli pokračovali v rokovaniach o zostavení novej vlády. Stroskotanie Jamajky vyzerá ako fiasko kancelárky iba na prvý pohľad. Veď je takmer isté, že spolkový prezident, bývalý dlhoročný minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier bude Merkelovú na základe ústavy a v záujme európskej stability podporovať tak, že parlament nebude mať inú voľbu, ako ju potvrdiť v doterajšej funkcii.
Potrvá však ešte dlho, kým sa Merkelová zase ocitne na vrchole vládnej pyramídy. Počas rokovaní o Jamajke si však našla neočakávaného spojenca: Zelených. Tí ako zodpovedná politická sila vedia profitovať z rastúcej podpory voličov. Budúca vláda už nebude môcť konať bez toho, aby nedebatovala o inovačnom ekonomickom modele, ktorý obsahuje aj kancelárkou iniciovaný tzv. energetický obrat v neprospech jadrových elektrární.
Neúspech formovania čierno-žlto-zelenej koalície treba teda chápať najmä ako koniec tradičnej jednoty občianskeho tábora, ktorá bola zatiaľ neoddeliteľnou súčasťou povojnového úspešného príbehu Nemecka.