Preto, keď sa na portáli televízie Ministerstva obrany Ruskej federácie Zvezda objaví článok, ktorého autor inváziu označí za krok, ktorý zabránil Západu uskutočniť „štátny prevrat v Československu“ a tvrdí, že „zachoval život v mieri a v zhode na viac než dvadsať rokov“, je očividné, že sa zdvihne vlna pobúrenia. V auguste 1968 totiž v uliciach slovenských a českých miest panovalo hocičo iné, len nie mier.
Článok obsahuje aj ďalšie „zrnká múdrosti“. Politiku destalinizácie v ZSSR po roku 1956 považuje za výsledok „grandiózneho víťazstva západných špeciálnych služieb a ich piatej kolóny vo vnútri ZSSR“. Hoci po vlne negatívnych reakcií na Slovensku a v Česku, vrátane proruského prezidenta ČR Miloša Zemana, ktorý je zhodou okolností na návšteve v Rusku, redakcia kontroverzný článok stiahla, vo vysvetlení, publikovanom na nasledujúci deň, sa od jeho textu plne nedištancovala. Označila ho za osobný názor autora a tvrdila, že Pražská jar je „neľahká stránka našich spoločných dejín“.
Ešte v 90. rokoch minulého storočia hlavný prúd v ruskej politike a v médiách okupáciu Československa jednoznačne odsudzoval. V súčasnosti nie sú názory podobné článku Leonida Maslovského ojedinelé. S tézou o tom, že okupácia Československa v roku 1968 predstavovala záchranu pred útokom NATO a prevratom zo strany opozície, vystúpila v roku 2015 ruská štátna televízia Rossija 1. Napokon, minulý rok komunistickí poslanci Štátnej dumy navrhli zákon, ktorý by účastníkom okupácie garantoval štatút vojnových veteránov a obrancov vlasti, ako keby to bolo Československo, ktoré v roku 1968 napadlo Sovietsky zväz či dokonca so sovietskymi vojakmi bojovalo.
Návrh komunistov možno vysmiať. V prípade televízií Rossija a Zvezda však ide o štátom vlastnené médiá. Hoci treba zdôrazniť, že oficiálni predstavitelia Ruskej federácie sa od podobných vyjadrení dištancujú, zdá sa, že v establishmente RF nepanuje v tejto otázke jednoznačná zhoda. Oživovanie takých interpretácií nedávnej minulosti, ktorých cieľom je potichu rehabilitovať politiku ZSSR či imperiálne praktiky cárskeho Ruska, je trendom, ktorý je v ruskej spoločnosti výrazne prítomný.
Oživovanie takých interpretácií nedávnej minulosti, ktorých cieľom je potichu rehabilitovať politiku ZSSR či imperiálne praktiky cárskeho Ruska, je trendom, ktorý je v ruskej spoločnosti výrazne prítomný.
O tom, že imperiálna a autoritatívna tradícia je v súčasnom Rusku silnejšia ako nostalgia za sovietskym typom socializmu, svedčí fakt, že podľa prieskumu agentúry Levada, publikovaného v júni 2017, občania Ruska považujú za najvýznamnejšiu historickú osobnosť Stalina, kým líder boľševickej revolúcie Lenin, symbolizujúci pokus o nastolenie sociálne spravodlivej spoločnosti (nech bol akokoľvek zvrátený a tragický), sa ocitol až na štvrtom mieste. Ruská spoločnosť teda postupne zabúda na Lenina, a, naopak, vracia sa k Stalinovi.
Ruský inštitút strategických štúdií (RISS), ktorého zakladateľom je úrad prezidenta RF, vydal v roku 2014, t. j. v čase anexie Krymu, zborník textov pod názvom Ukrajina je Rusko. Cieľom knihy je dokazovať, že Ukrajinci sú súčasťou ruského národa, a tak v konečnom dôsledku spochybniť právo Ukrajiny na samostatnú štátnosť.
Politický idealizmus teda ustupuje nostalgii za úlohou globálnej superveľmoci, ktorou sa ZSSR stal za Stalina. Na rozdiel od čias po druhej svetovej vojne však dnes už nijaký obhajca Stalina nemôže povedať, že nič netuší o masových represáliách, ktoré obdobie stalinizmu sprevádzali. Kým idealistickí komunisti vnímali násilie ako nutný prostriedok na dosiahnutie všeobecného blaha, pre stúpencov integrálneho nacionalizmu a fašistov sa násilie voči nepriateľom národa a štátu stalo plne oprávneným nástrojom realizácie čisto egoistickej politiky v prospech idealizovanej väčšiny alebo rastu moci vlastného štátu.
Tieto tendencie by si mali uvedomiť aj tí, ktorí si súčasné Rusko idealizujú a azda aj úprimne veria, že nepredstavuje politického a mentálneho následníka ZSSR. Hoci Slovensko malo vo vzťahoch s Ruskom takpovediac šťastie, dejiny rusko-poľských či rusko-ukrajinských vzťahov rozhodne nepredstavujú idylu spolunažívania bratských slovanských národov, ktoré spája blízkosť jazykov. Etnické čistky v bývalej Juhoslávii počas druhej svetovej vojny i v 90. rokoch takisto svedčia o tom, že idea slovanskej vzájomnosti nemôže byť nosnou pre budúcnosť nášho regiónu. Naopak, slúžila a slúži na ospravedlňovanie mocenských nárokov niektorých štátov.
Zárukou mieru teda nie sú vzťahy založené na idealizovanej minulosti, ani na pomyslenej blízkosti jazykov, ale sila medzinárodného práva. Osobitne to platí pre malé krajiny ako Slovensko. Preto je prekvapujúce, že slovenská diplomacia na článok na portáli Zvezda zareagovala síce profesionálne, ale s oneskorením, až v závese za Českom. Keďže Pražská jar obe krajiny dosiaľ spája, mali oba štáty reagovať spoločne. Dokonca Slovensko, ktoré si pamiatku Alexandra Dubčeka uctilo osobitným zákonom, malo protest iniciovať ako prvé.