Bohatí sú zdravší

Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) pravidelne monitoruje nerovnosti v zdraví a politiky, ktoré ich zmierňujú. Uvádza, že napriek tomu, že sa za posledné desaťročia dosiahol významný pokrok v úrovni zdravia a v priemernej dĺžke života, pretrvávajú veľké nerovnosti medzi členskými štátmi, ako aj vnútri nich.

04.12.2017 10:00
debata (10)

Nerovnosti v populácii

Oficiálna stránka www.healthscotland.scot ich definuje „ako sociálne nespravodlivé rozdiely v zdraví ľudí a medzi skupinami populácie, ktorým by sa dalo vyhnúť… Nevznikajú náhodne, ale sú sociálne determinované okolnosťami, ktoré nie sú v rukách jednotlivcov.“ Najčastejšie sociálne nespravodlivé rozdiely v zdraví sú diferencie dané rozdielnymi zdravotnými rizikami, ktorým sú ľudia vystavovaní v zamestnaní alebo tam, kde žijú, ako i rozdiely vo finančnej dostupnosti zdravotnej starostlivosti.

Pravdepodobne by sme zbytočne hľadali podrobnejšie domáce údaje, preto na ilustráciu týchto nerovností uvediem výsledky štúdie zo Spojeného kráľovstva z roku 2016. Podľa nej muži a ženy vo veku 65 rokov v Manchestri dosahujú najkratšiu dĺžku dožitia v porovnaní s inými časťami Veľkej Británie: muži 15,9 a ženy 18,8 roka. V porovnaní s tým v najbohatších a najzelenších častiach Londýna v Kensingtone a Chelsea je dĺžka dožitia u mužov a žien o 5,8 respektíve 5,7 roka väčšia. Anglickí aktivisti poukazujú na to, že ide o vážnu ľudskoprávnu otázku.

Podnikanie a konflikt záujmov

Nech boli dôvody na vstup súkromného podnikania do slovenského zdravotníctva hradeného z verejných zdrojov akékoľvek, dôsledky sa nedokázali alebo nechceli predvídať. Hlavným cieľom súkromného podnikania v akomkoľvek odvetví je zisk, zdravotníctvo nevynímajúc. Zakázať ho celkom sa nedá len tak. Snaha zisk maximalizovať však nesie so sebou v tomto prípade závažné dôsledky.

Odčerpávanie zisku zo zdravotníctva financovaného z verejných zdrojov je dôležitým dôsledkom, no nie je jediným. Teória vysvetľuje, prečo práve v tomto rezorte súkromné podnikanie môže zlyhávať. Z troch kľúčových dôvodov uveďme jeden: existenciu tzv. asymetrickej informovanosti. Poukazuje na to, že inou úrovňou informovanosti disponuje predávajúci (v danom prípade lekár) a inou kupujúci (pacient, moderne klient).

Nerovnosti v zdraví dostávajú ľudí do začarovaného kruhu, z ktorého ťažko vyjdú von: nižšie príjmy, nižšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti, vyššia chorobnosť.

Napríklad pri kúpe v predajni obuvi vieme posúdiť, či sú topánky vyrobené z kože, akú majú farbu, či zodpovedajú našim predstavám o cene a podobne. V ambulancii býva bežný pacient vydaný „napospas“ lekárovi a spoliehať sa musí iba na to, že lekár pri jeho liečení dodržuje Hippokratovu prísahu, teda robí všetko pre prospech pacienta.

Ak však do rozhodovania o spôsobe liečby vstúpi ekonomický záujem, liečenie nemusí byť najvhodnejšie bez toho, aby to pacient vedel. Taký je železný zákon zisku, ktorý automaticky vytvára pre súkromný sektor v zdravotníctve konflikt záujmov.

Solventní pacienti a tí druhí

Doplnkové ordinačné hodiny sú ďalším pootvorením dverí pre súkromný sektor. Ak sa vláda odhodláva na tento krok, mala by si uvedomiť jeho dôsledky. Je nehoráznosťou ospravedlňovať to tým, že „ekonomicky aktívni“ sa dožadujú možnosti objednať sa u lekára na určitý čas. Stámilióny sa investujú do digitalizácie štátnej správy, ale pri objednávaní sa na ošetrenie k lekárovi sa tvárime, že sme v kamennej dobe a nepoznáme ani mobil či internet.

Britské štátne zdravotníctvo (NHS), ktoré som tak trochu otestovala, rovnako umožňuje, aby lekári ordinujúci v „štátnom“ zariadení vykonávali i súkromnú prax. Nesmie nás preto prekvapiť, že počas riadnych ordinačných hodín solventnému pacientovi urobia iba finančne menej náročné ošetrenia a tie drahšie si zaplatí v doplnkových ordinačných hodinách. Či a kedy ich urobia pre pacienta nesolventného, mi nie je známe. Aj lekár je len „homo economicus“. Nikoho preto neprekvapuje, že šéf Asociácie súkromných lekárov SR ich zavedenie víta. Opak by prekvapoval.

Podľa údajov OECD percento populácie staršej ako 15 rokov, ktoré pokladá svoje zdravie za dobré, sa odlišuje podľa výšky príjmov. Na Slovensku roku 2013 pokladalo svoje zdravie za dobré 60 percent ľudí patriacich do nízkopríjmovej skupiny, kým vo vysokopríjmovej to bolo 78 percent. Rozdiel predstavoval 18 percentuálnych bodov. V USA tento pomer bol 73 : 96, t. j rozdiel dosahoval až 23 bodov. V Estónsku, ktoré sa nám neraz dáva za príklad, až 39 bodov. Zrejme čím je tento rozdiel väčší, tým sú nerovnosti v zdraví podmienené rozdielmi v príjmoch väčšie.

Nerovnosti v zdraví nie sú „iba“ ľudskoprávnou otázkou. Dostávajú ľudí do začarovaného kruhu, z ktorého ťažko vyjdú von: nižšie príjmy – nižšia dostupnosť zdravotnej starostlivosti – vyššia chorobnosť – nižšie zárobky a tak dokola. Samozrejme, doplnkové ordinačné hodiny nie sú hlavným vinníkom. Môže ísť o ďalší, hoci malý, klinec do rakvy rovnakej finančnej dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre každého z nás.

© Autorské práva vyhradené

10 debata chyba
Viac na túto tému: #zdravie #ordinačné hodiny #OECD #poplatky u lekárov