Pokračovateľom súdu je Mechanizmus pre medzinárodné trestné súdy (UNMICT), ktorý vznikol na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN z roku 2010. Ten bude rozhodovať napríklad o očakávanom odvolaní sa generála Mladića proti rozsudku, ktorý mu za zločiny v Bosne a Hercegovine uložil doživotnú väzenie.
Podobne má rozhodovať o odvolaní sa vojnového politického lídra bosnianskych Srbov Radovana Karadžiča proti rozsudku z marca 2016 (40 rokov väzenia) a o sťažnosti žalobcov ICTY proti oslobodzujúcemu rozsudku nad ideológom, ale aj organizátorom ozbrojeného ťaženia proti chorvátskym a bosniackym civilistom Vojislavom Šešeljom. UNMICT bude zasadať už od 5. decembra v rámci obnoveného procesu s dvoma vedúcimi funkcionármi bývalej juhoslovanskej tajnej služby Srbom Jovicom Stanišićom a Chorvátom Frankom Simatovićom.
Sformoval sa aj Špeciálny súd pre vojnové zločiny na území Kosova spáchané príslušníkmi Kosovskej oslobodzovacej armády od 1. januára 1998 do 31. decembra 2000 proti príslušníkom národnostných menšín a politickým protivníkom. Predsedá mu Bulharka Ekaterina Trendafilová.
Čo priniesol haagsky tribunál pre odhalenie zločineckého charakteru rozpadu stredne veľkej európskej krajiny, pre nastolenie mieru, odsúdenie vinníkov, pre obnovenie stability a otvorenie cesty k bezpečnosti a prosperite tohto regiónu na juhovýchode nášho kontinentu, pre zmierenie medzi tamojšími národmi? Prispel faktmi, ktorých nazhromaždil veľmi veľa, čo je dôležité aj pre budúcnosť. Demonštroval zodpovednosť vedúcich osobností politických a vojenských štruktúr jednotlivých národov a štátov za deštrukciu spoločnosti, za tragédie, ktoré postihli milióny občanov. Odsúdil mnohých organizátorov a páchateľov zločinov, ale ešte tisícky osôb zostávajú nepotrestané.
Súd nemohol zmieriť národy. Nevyhnutné zmierenie, ktoré je podmienkou obnovy normálnych vzťahov a života, zostáva na pleciach príslušníkov národov krajín Západného Balkánu, predovšetkým na ich politických predstaviteľoch. Je preto pozitívne, keď srbský prezident Aleksandar Vučić po vynesení rozsudku nad Mladićom vyzval svojich občanov, aby si uctili cudzie obete, "aby sme nevideli iba seba, ale aj druhých“.
Často zostávajú mimo pozornosti skutočné obete, ľudia, čo prichádzali do Haagu svedčiť o zločinoch a znovu prežívali hrôzy, ktoré im zničili život, nemajú sa vlastne kam vrátiť.
Takisto chorvátska prezidentka Kolinda Grabar Kitarovićová deň po vynesení rozsudku nad chorvátskou politicko-vojenskou šestkou z Bosny a Hercegoviny vo svojom prejave okrem iného povedala: "Musíme nájsť silu priznať si, že naši súkmeňovci, Chorváti v Bosne a Hercegovine, spáchali zločiny, za ktoré musia niesť zodpovednosť.“
Pravda, nestačí iba uznať fakty a vzdať úctu pri pomníkoch zavraždených príslušníkov susedných národov. Srbská historička Latinka Perovićová pripomenula, že Willy Brandt roku 1971 nepokľakol pred pomníkom obetí Varšavského povstania len preto, aby sa ospravedlnil za zločiny nemeckého nacizmu, ale vedel a mohol vtedy tiež vyhlásiť: "My sme sa zmenili, už to nikdy neurobíme.“ Na Západnom Balkáne to ešte chýba, niet skutočného zmierenia. Ľudia sfanatizovaní nacionalizmom oslavujú Mladića alebo teraz nového chorvátskeho mučeníka Slobodana Praljaka, ktorý sa svojou samovraždou stal akoby zrazu z vojnového zločinca obeťou.
Často zostávajú mimo pozornosti skutočné obete, ľudia, čo prichádzali do Haagu svedčiť o zločinoch a znovu prežívali hrôzy, ktoré im zničili život, nemajú sa vlastne kam vrátiť. Pozabíjali im totiž najbližších a olúpili ich o domovy. A páchatelia, ktorí si nepriznávajú vinu, sa na nich pozerali s pohŕdaním, lebo veď o nich sa v Scheveningene, vo väznici haagskeho tribunálu, všestranne a skvele starajú. Necítia sa porazení, skôr naopak, ako akísi veční víťazi. Strašné je, že to naozaj tak vyzerá, keď ich konfrontujeme s ich obeťami, vyše 130-tisíc zavraždenými vo vojnách na sklonku minulého storočia, s osudmi miliónov pozostalých a vyhnaných.
Jeden chorvátsky publicista pod dojmom samovraždy generála, ktorý si vypočul rozsudok za vojnové zločiny v Bosne a Hercegovine a vzápätí v súdnej sieni vypil jed, napísal: "Praljakove obete nemali ten luxus, aby si mohli slobodne vybrať, či budú žiť, alebo si vezmú svoj život. Za ne to urobili vojenské sily pod velením Praljaka.“
V Chorvátsku sa nájde veľa takých, ktorým sa tieto slová nepáčia. Ale pripomeňme si znovu prezidentku Kitarovićovú, podľa ktorej je síce "nespravodlivé, že bosnianske a srbské zločiny na Chorvátoch v Bosne a Hercegovine nie sú rovnako potrestané“. Zároveň však dokáže zdôrazniť, že sa všetky národy regiónu musia vymaniť zo zločinov, aby dosiahli zmierenie.