Kde sa strácajú v školstve peniaze?

13.12.2017 18:00

Dostavba či rekonštrukcia školských telocviční a zvyšovanie učiteľských platov ako posledné zaznamenané aktivity ministerstva školstva majú spoločné to, že si nevyžadujú zásahy do systému, duševnú námahu ani politickú odvahu.

Jediné, čo treba zabezpečiť, sú peniaze. Tie, mimochodom, rezort získa, či nezíska, bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Ak teda venujeme svoju pozornosť a energiu platom pedagógov a prípadne telocvičniam, nehrozí koaličná kríza ani všeobecný odpor opozície alebo protesty učiteľského stavu. Toto všetko by, naopak, hrozilo, keby pani ministerka chcela naozaj niečo so školstvom urobiť, a najmä, keby sa pokúsila o zásadnú zmenu spôsobu, akým sa v jej rezorte nakladá s verejnými zdrojmi.

Peniazmi sa v školstve nespochybniteľne s veľkým gustom a nonšalantnosťou seladónov mrhá. Žiadna suma nebude stačiť, ak sa s ňou bude narábať tak, ako sa dosiaľ nakladá s finančnými prostriedkami, ktoré má Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR k dispozícii. Ľahko sa totiž môže stať, že sa z nich postaví nová hala, aby sa mala kde uskutočniť súťaž superstar, či národný futbalový štadión, alebo niekoho vyšleme na olympiádu urobiť tri prešľapy.

Je úplne jedno, o koľko sa v štátnom rozpočte navýšia prostriedky pre školstvo. Jeho bezodná diera zhltne všetko, a aj tak zostane hladné.

Ak aj oddelíme od celkovej rozpočtovanej sumy šport a vedu (tá potrebuje peniaze aspoň tak ako školstvo), zostanú nám peniaze, ktoré sú určené priamo školstvu, no v skutočnosti tam nejdú. Ich podstatná časť sa totiž používa na nezmyselné projekty, prevádzkovanie nefungujúcich ústavov a inštitúcií, ktorých praktický význam zostáva záhadou, na zvyšovanie byrokracie a komplikovanie všetkého, čo sa komplikovať dá, ale aj toho, čo sa komplikovať nedá.

Tu sa však strácanie finančných prostriedkov nekončí. Z toho, čo zostane po všetkých spomenutých a ďalších skrytých redukciách, sa prideľuje každej konkrétnej škole konkrétna suma. Tieto prostriedky však na svoju adresu neprídu, lebo po nich siahne zriaďovateľ a okliešti ich natoľko, že škola stráca schopnosť vlastného rozvoja a bojuje o prežitie. No vlastné rabovanie sa stále ešte len začína.

Hlavným požieračom peňazí sú totiž školy, ktoré nemali nikdy vzniknúť, a ak už existovali, tak ich mali dávno zrušiť. Napriek opakovane proklamovaným zámerom spraviť nápravu v sieti škôl sa tie nefungujúce, prebytočné nerušia. Naopak, ako huby po daždi vznikajú ďalšie. Položil si niekto otázku, odkiaľ sa na Slovensku berie toľko nezištne obetavých ľudí, čo sa dali na podnikanie, ktoré by podľa všetkých zákonitostí malo byť stratové? Ako to, že vo finančne podvyživenom školstve sa objavujú stále noví a noví podnikavci zakladajúci nové a takmer vždy nepotrebné školy?

Odpoveď je jednoduchá: súkromné školstvo je biznis, aj keď zrejme nie najvýnosnejší. Nič na tom nemení ani fakt, že viaceré súkromné či cirkevné školy poskytujú kvalitné vzdelanie. Ide o biznis, ktorý živí značný počet ľudí finančne zabezpečovaných zo spoločných zdrojov. Pritom vedľajším, no nie nepodstatným, dôsledkom tohto uspokojovania individuálneho, respektíve skupinového, záujmu je zhoršovanie už aj tak katastrofálneho stavu školstva ako celku. Prejavuje sa to okrem iného i tým, že typickou základnou školou u nás sa stalo vzdelávacie zariadenie s natoľko nedostatočným počtom detí a tried, že nedokáže zabezpečiť ani len základné právo žiaka – kvalifikovaného učiteľa na každý predmet.

Táto nedostatočnosť školy natoľko diskvalifikuje, že ich existenciu treba jednoznačne odmietnuť už v jej podstate ako nemorálnu. Je neospravedlniteľné, ak štát financuje školy, ktoré nie sú ničím iným iba prostriedkom na uspokojovanie skupinových záujmov na úkor potrieb žiakov a spoločnosti! Súčasne sú dôkazom toho, ako sa míňajú peniaze, ktoré nemáme, na veci, ktoré nepotrebujeme. Ide aj o presvedčivú ukážku toho, ako sa pri zvýšených nákladoch znižuje kvalita.

Napokon sa dostávame k poslednému prostriedku zneužívania verejných zdrojov – k porušovaniu zákona. Finančná disciplína nikdy nebola silnou stránkou samospráv. Platí to aj o školách, ktoré sú v zriaďovateľskej pôsobnosti obcí a samosprávnych krajov. Je všeobecne známe, že sa pridelené prostriedky používajú nezodpovedne. Menej známe je však to, že sa tieto peniaze jednoducho rozkrádajú, neraz veľmi sofistikovane. Medzi „najúspešnejšie“ metódy rozkrádania patrí také obľúbené evidovanie mŕtvych duší – neexistujúcich žiakov, na ktorých škola dostáva normatívy.

Financovanie regionálneho školstva je zle nastavené systémovo, zle sa nastavili kompetencie, nedostatky nájdeme i pri vymáhateľnosti práva, nefunguje systém kontroly. A tak ostáva úplne jedno, či a o koľko sa v štátnom rozpočte navýšia prostriedky vyčlenené pre tento rezort. Bezodná diera slovenského školstva zhltne všetko, a aj tak zostane hladné.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školstvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk