Izrael chcel z Jeruzalema spraviť svoje hlavné mesto už po vyhlásení nezávislosti v roku 1948. USA štát síce uznali, no nie hlavné mesto, keďže jeho východnú časť kontrolovalo Jordánsko. Izrael získal kontrolu nad celým mestom po šesťdňovej vojne v roku 1967, čo administratíva USA odsúdila a vyhlásila, že nedôjde k žiadnemu nadobudnutiu územia na základe sily. Nasledujúce administratívy potvrdili, že konečný stav mesta bude stanovený až na základe mierových vyjednávaní.
Za účelom dosiahnutia spravodlivého a trvajúceho mieru v regióne bola Bezpečnostnou radou OSN schválená rezolúcia 242, na základe ktorej mal Izrael stiahnuť ozbrojené sily z okupovaných území a ukončiť svoje nároky na ne. Nikdy tak však neurobil a namiesto udržania status quo rozširoval židovskú suverenitu až po Západný breh Jordánu a východný Jeruzalem.
Palestínska strana od Spojených štátov ako globálnej superveľmoci očakávala, že zabezpečí nezávislosť mierových procesov medzi oboma stranami. Táto viera sa však prakticky nepotvrdila. V časoch ich začatia v roku 1993 bolo na západnom brehu 200-tisíc izraelských osadníkov, dnes ich je 600-tisíc. Prebiehajúce rozhovory umožnili Izraelu naďalej sa podieľať na koloniálnom rozmachu a zaberaní pôdy, a to aj prostredníctvom stavby múru, ktorý fakticky skonfiškoval 13 % Západného brehu. K tomuto záveru dospel aj medzinárodný súd v Haagu, podľa ktorého nešlo o bezpečnostné opatrenie, ale prostriedok zaberania pôdy a súčasne porušenie medzinárodného práva.
Tým, že Trump uznal Jeruzalem za hlavné mesto Izraela, zároveň symbolicky pripustil pripojenie okupovaného územia inej krajiny silou, čo je považované za vojnový zločin.
Okrem toho Izrael od prijatia rezolúcie 242 zrušil bydlisko 14-tisíc palestínskym obyvateľom mesta. Ak by nedošlo k tejto politike, podľa prirodzeného prírastku 3 % ročne by bola celková populácia pásma Gazy ako aj Západného brehu (vrátane Jeruzalemu) o 10 % väčšia. Prečíslovanie palestínskych obyvateľov a vytváranie židovskej majority sa stalo oficiálnou politikou štátu, aj vďaka ďalšiemu nezákonnému osídľovaniu, búraniu domov či obmedzovaniu výstavby v meste. Vo svetle týchto faktov môže Trumpovo uznanie Jeruzalema za hlavné mesto Izraela vyzerať ako potvrdenie toho, čo bolo dlho zjavné – USA nie sú nezávislým pozorovateľom konfliktu. Prezident Trump však týmto aktom zároveň symbolicky uznal a pripustil pripojenie okupovaného územia inej krajiny silou, čo je považované za vojnový zločin.
Izrael sa na základe neho môže cítiť povzbudený k prevzatiu posvätných miest islamu v meste (ako sa o to pokúšal pri mešite al-Aksá, kde však narazil na nenásilnú občiansku neposlušnosť). Je však možné, že v snahe o upokojenie spojencov v regióne prisľúbi dodržiavanie náboženských práv. Palestínčania sa však okrem nich dožadujú aj základného práva pohybu, práva mať rodinu, dôstojnosť, prácu či vzdelanie. A to je v štáte, ktorý sa chce definovať ako židovský (čo je podobné tomu, akoby sa USA definovali ako belošské), predsa len ťažké. Obyvateľstvo Izraela totiž tvorí aj 25 % moslimských Palestínčanov a kresťanov, preto by mal zostať multietnický.
Taká napokon bola aj doterajšia politika USA, ktorá sa opierala o premisu, že Jeruzalem je príliš nestabilný na to, aby bol hlavným mestom prípadného Palestínskeho alebo Izraelského štátu. Spojené štáty týmto krokom ďalej poškodzujú svoju reputáciu a ich postavenie vo svetovej politike naďalej upadá. Palestínčania by sa preto vo svojich snahách o zrovnoprávnenie mohli obrátiť na štáty BRICS. Napokon už v 70. rokoch stálo palestínske vedenie v popredí aliancie Tretieho sveta medzi krajinami globálneho Juhu, ktoré by odporovalo koloniálnej expanzii.
Než k tomu dôjde, ostáva nám len spolu s Johnom Lennonom a Yoko Ono zaželať všetkým národom „Šťastné Vianoce, vojna skončila! Ak chcete…“