Každá zmienka o znížení daní vyvoláva veľké diskusie a otázniky. Nastupujú obavy o fungovanie štátu a financovanie jeho služieb, ako aj strach jednotlivcov, rodín a celých skupín občanov o ich životný štandard. Často sa k tomu pridružujú emócie typu „zase sa uľavuje nepoctivým podnikateľom“, pretože reč je o priamych, najmä firemných daniach. Takéto zjednodušené úvahy sú škodlivé. Stavanie na istotu „čím vyššie dane, tým vyššie príjmy štátu“ býva naivné, najmä z dlhodobého hľadiska.
Daňové úniky a daňové raje existujú aj vinou vysokého zdanenia, a dôsledkom je nespravodlivé rozloženie daňového bremena, lebo dane niekde vybrať treba.
Prestavenie daní vždy prestavuje i daný hospodársky celok, jeho štruktúru a cieľové správanie subjektov. To si uvedomoval už v 17. storočí minister financií Ľudovíta XIV. Jean-Baptiste Colbert, a pozitívne výsledky jeho reforiem sú nespochybniteľné aj dnes. Preto možno považovať za odvážne vyhlásenie poradcu súčasného prezidenta USA Garyho Cohna o tom, že daňovú reformu pokryje hospodársky rast krajiny ako nový čerstvý vietor do šablónovitých prístupov a pravidiel dnešnej ekonómie.
Sadzba firemných daní v Spojených štátoch dosahuje až 35 percent, je jedna z najvyšších na svete. Pritom v tomto roku sa očakáva jej podiel na celkových daňových príjmoch len 11 percent. To znamená, že výber tejto dane tvorí zhruba desatinu celkových daňových príjmov, takmer 90 percent predstavujú ostatné dane, najmä od fyzických osôb. Je to alarmujúce, a podobne to vyzerá vo viacerých iných štátoch. V Kanade majú napríklad iba 15-percentnú sadzbu firemných daní, u nás tvoria takmer štvrtinu z celkových daňových príjmov.
Nuž, ktorá firma kdekoľvek na svete s radosťou odvedie štátu viac ako tretinu zo svojho zisku? Daňové úniky a daňové raje existujú aj vinou vysokého zdanenia, a dôsledkom je nespravodlivé rozloženie daňového bremena, lebo však dane niekde vybrať treba. Zotrvávanie, či už pod tlakom politických, hospodárskych alebo sociálnych vplyvov, v zabehanom kruhu pohodlnosti a opatrnosti nevyhnutné zásadné riešenia len odďaľuje a komplikuje. Daňové bremeno tak naďalej znášajú a výpadky kompenzujú bežní pracujúci a podnikatelia.
Aj v diskusii o rozsiahlej daňovej reforme v americkom Kongresu sa názory politikov a odborníkov rôznia. Ide však o odvážny a potrebný projekt bez ohľadu na politické okolnosti a osobu prezidenta USA. V prípade komplexného riešenia v kombinácii s inými opatreniami nie je dôvod spochybňovať zníženie daňového zaťaženia ako cestu k zvýšeniu ekonomického rastu, k rastu produktivity práce, miezd, zamestnanosti, repatriácii firiem a ziskov či zníženiu daňových únikov. Určite je to aj cesta k obmedzovaniu daňového pytliactva niektorých jurisdikcií.
Spoliehať sa v tomto prípade na uvedomelosť, lokálpatriotizmus a všetko to, čo nie je v učebniciach ekonómie, sa už dnes nedá. Stále sa hriešne podceňujú reakcie a účelové správanie všetkých zúčastnených subjektov naprieč celou štruktúrou ekonomiky v tieni sofistikovaných modelov a teórií. Tu sú nesmierne rezervy, najmä v prípade takej ekonomickej mocnosti.
Stav americkej ekonomiky má dosah prakticky na celý svet, a úspešné zvládnutie daňovej reformy a reštrukturalizácie hospodárstva môže byť príkladom a inšpiráciou aj pre ostatných, pretože v podobnej situácii sa nachádza veľa krajín. Pokiaľ tlak na zmenu stavu a iniciatíva vyjdú od najsilnejšej ekonomiky, globálny úspech môže byť oveľa reálnejší. Dôkaz, „že sa to dá“, môže byť motiváciou na nevyhnutné riešenia pri odstraňovaní daňovej nespravodlivosti všade.