Zdalo sa mi, že ku mne naťahuje ruky, a zrazu bola preč: „Zlobils, kluku." „Bl, bl, bl,“ brbral čert, keď ma ťahal po hrboľatej dlážke. Zavŕzgali dvere. Aj vo vreci mi došlo, že vedú do čierno-príšernej pivnice pod pavúkovými schodmi.
Tam dolu by som nikdy nevstúpil, ani keby mi tam posvietili všetky slnká sveta. Neposvietili. Kým som stačil nabrať stuhnutý dych zo stuhnutých pľúc a zvresknúť stuhnutými perami: „Mikuláš, pomóóóc!“, čert ma sotil dolu. Hlava mi treskla o každý schod bum, au, au, bum, bum, bum, bum! A potom už nebolo nič, iba tma a ticho, čo bolí v ušiach. Prebehla po mne príšera, v tomto prastarom dome ich bolo plno, pišťavo ňuchali a šteklili chvostmi. Tvárili sa ako myši, ale ja viem svoje.
Tma ma vzala do dlane a pomaličky hojdala. Z vreca bola zrazu loď a ja som plával sám samučký preč od čertov a vychechtanej mamy. Z celej sily som si skúšal predstaviť niečo krásne a presne tam v tom krásne zastaviť moju vrecoloď. Lenže mi nič krásne nenapadlo. Vôbec nič, ani ťuk.
Vyšiel som von, ľahol si a roztiahol krídla, bol som anjel. Úplne voľný, vločky, čo mi padali do úst, boli jahodové. Sneh ma skryl pred svetom ako perina, iba uprostred záveja sa otvárala malá dierka plná vločkových jahôd. Inak tam nebolo vôbec nič.
Zajtra budú Vianoce, zaspievalo mi v domlátenej hlave. Tam nezastavujem, skríkol som v duchu. Lebo som si spomenul, aké to bolo vlani. Stromček taký malý, že sa podeň nezmestil ani jeden darček. Mama povedala: „Asi se tam Ježíšek nestrefil, to víš, on to hází přes komín.“
Spustil som sa na kolená a hľadal pod posteľou, či tam niečo z toho darčekového komína nezapadlo. Aj sa mi zazdalo, že tam vidím loptičku, malú a úplne odrážaciu, plesk-plesk. Možno mi Pažout požičia raketu a ja ju budem vystreľovať tak vysoko, až sa z obláčika, čo doň trafím, spustí dážď. Loptička to nebola, iba guča prachu a v nej jedno obrovské kýchnutie z môjho nosa.
Vyliezol som spod postele a pozeral na mamu, ako sa teší z knižky, ktorú som jej kúpil v antikvariáte za päťdesiat halierov. Ten pán hovoril, že je to pekná knižka – Malá Doritka – tatko by určite povedal, že Doriťka, lenže to by sa mame zdalo primitívne. „Děkuju Ježíškovi!" povedala a mne jej došlo ľúto, že ešte verí na Ježiška.
Kebyže mi zostali peniaze, mohol som si pre seba kúpiť pod stromček tú bzučiacu včelu na drôtiku, alebo robota s červeným okom na čele. Pred mamou by som sa tváril, že mi to doniesol Ježiško. Ibaže mi niekto vybral kasičku, keď sme boli s mamou preč, asi ta „kurva domácí“ povedala mama, ale ja jej neverím, lebo všetko, čo kupuje, platí korunáčkami.
V škole som sa tváril, že som dostal kopec darčekov – pištoľ, čelenku, autodráhu, encyklopédiu, tank a baterku do tmy, ale aj tak mi nikto neveril. „Půjdeme k tobě domů a všecko nám ukážeš,“ povedal Pažout, čo má tú tenisovú raketu. „Mama mi zakázala ukazovať darčeky, lebo by mi ich mohol niekto šlohnúť,“ zašepkal som. Tak ma Pažout, Štejfa, Korejs a Srba zmlátili. To mi nevadilo. Radšej dostať világoš, ako byť okradnutý o krásne darčeky.
Už nechcem byť vo vreci, ani plávať vo vrecolodi do krajiny Vianoc. Radšej by som si ľahol do snehu a rukami nohami robil anjela, pritom by mi padali vločky do otvorených úst. A ja by som si predstavoval, že mám plnú pusu cukríkov od Mikuláša, ktorý raz určite príde. Ja sa mu pomodlím a on mi dá mandarínky a možno aj arašidy.
Zatiaľ chodia iba čerti, bez Mikuláša, lebo som veľmi zlý a nič si nevážim, to hovorí mama. Ja jej tento rok už nič nekúpim, lebo budem v pekle. Tam hore si budú všetci hovoriť šťastné a veselé Vianoce a mne nepovie nikto nič. Ach jaj, keby som tak mohol vyliezť z vreca a ísť domov. To by bola krása, mať také nádherné Vianoce ako vlani, keď nám zvnútra na oknách kvitli ľadové kvety a mama dostala tú Doriťku. Až teraz viem, aká to bola nádhera. Všetkým by som kričal: „Ľudia, šťastné a veselé!“ A možno by prišiel aj Ježiško. Myslel som na to, že ľudia, ktorí nie sú vo vreci, ani nevedia, aké majú šťastie.
Potom sa rozsvietilo svetlo a niekto otvoril vrece, čerti boli preč a sviňa domáci, čo išiel po uhlie, ma sekol po zadku. „Táhni vocaď, parchante!"
Vystrelil som hore a už, už chcel vojsť do izby, lenže som počul zvnútra hlas čerta: „Nepudem pro nej? Už má asi dost,“ a mamin smiech: „Ale ne, dyť je tam sotva dvacet minut, líbej mě, ty kaňoure!“
Vyšiel som von, ľahol si a roztiahol krídla, bol som anjel. Úplne voľný, vločky, čo mi padali do úst, boli jahodové. Sneh ma skryl pred svetom ako perina, iba uprostred záveja sa otvárala malá dierka plná vločkových jahôd. Inak tam nebolo vôbec nič.
V tej chvíli pred štyridsiatimi ôsmimi rokmi sa mi začali Vianoce, ktoré sa už nikdy neskončili. Nech sa nikdy neskončia ani vám. A keby ste chceli nadávať, zavrite sa do vreca a zhasnite svetlo!