V čase vzniku samostatnej Slovenskej republiky už prebiehali procesy postupného zahmlievania, znejasňovania a spriepustňovania hraníc, na druhej strane však distribúcia bohatstva vo svete zvýraznila rozdiely nielen medzi jeho jednotlivými časťami, ale aj vo vnútri národných štátov.
Zvládli sme najťažšie výzvy
Vznik nového štátu je vždy výzvou. V súčasnosti sme popri formovaní nových štátov svedkami erózie tradičného modelu národných štátov, keďže vlády v dôsledku deregulácií a globalizačných procesov sú čoraz viac zbavené tradičných atribútov moci. Tá, povedané slovami nedávno zosnulého sociológa Zygmunta Baumana, stráca svoj teritoriálny charakter.
Hoci na konci roku 1992 neboli zriedkavé obavy, či Slovenská republika prežije nielen z ekonomického hľadiska, ale či bude schopná pretrvať ako štát, dnes sa nezávislé Slovensko, aj napriek obdobiu „mečiarizmu“, etablovalo ako členský štát Európskej únie a NATO. Jeho existencia prestala byť predmetom domácich i medzinárodných sporov, stalo sa samozrejmou súčasťou každodenného života jeho občanov.
Zvládlo tiež najťažšie výzvy spojené s budovaním štátu i jeho etablovaním na medzinárodnej scéne. Do akej miery sa však jeho obyvatelia stali v pravom slova zmysle občanmi svojej krajiny?
Prieskum Inštitútu pre verejné otázky z októbra 2017 ukazuje, že občania SR v porovnaní s rokom 2012 nadobúdajú kritickejšie postoje k takým zásadným udalostiam, ako bol pád komunizmu v roku 1989 i rozpad ČSFR. „Nežnú revolúciu“ pozitívne hodnotilo iba 53 percent respondentov, kým pred piatimi rokmi to bolo 64 percent. Vznik samostatnej republiky 51 percent, čo je o sedem percent menej ako pred piatimi rokmi. Podobne podiel ľudí, pozitívne hodnotiacich vstup do EÚ klesol za ten čas z 59 na 53 percent. Tento trend vypovedá o rastúcom odcudzení občanov od kľúčových udalostí, ktoré rámcujú súčasný vývoj Slovenska.
Rozhádané politické elity
Politické elity sa síce zhodli na tom, že existencia Slovenska ako samostatného štátu je legitímna, stále však nepanuje ani minimálna zhoda v tom, akým má tento štát byť a aké posolstvo chce o sebe vysielať smerom do zahraničia i k vlastným občanom. Chce byť stále lídrom neoliberálnych reforiem alebo, naopak, má byť jeho prioritou, podľa vzoru škandinávskych štátov, rast kvality života jeho obyvateľov?
Politici, ktorí oslavujú výročie 17. novembra 1989, sa neraz zdráhajú zúčastňovať na oslavách vzniku samostatnej SR, hoci sa v jej rámci uchádzajú o moc. Iní, ktorí oslavujú výročia zvrchovanosti, si neraz nechcú pripomenúť pád komunizmu, hoci vďaka tomu prelomu môžu vyhrávať parlamentné voľby.
Skoková modernizácia v 20. a 21. storočí priniesla značne protichodný obraz slovenskej spoločnosti, popri relatívne prosperujúcej Bratislave aj hladové doliny.
Absencia minimálneho konsenzu v základných hodnotách sa prejavuje aj v politickom mantinelizme, resp. v absencii diskusií o obsahu politiky, ako to ukazujú debaty v parlamente či tiež vlaňajší letný spor vo vládnej koalícii medzi Smerom a SNS. Spory majú predovšetkým personálny charakter, len málokedy dokázali našu spoločnosť posunúť dopredu k novej kvalite.
Vo verejnej diskusii absentujú zásadné témy „prehriateho sveta“, ako je problém migrácií nielen do Európy, ale aj zo Slovenska, témy štvrtej priemyselnej revolúcie, sociálneho dumpingu či klimatických zmien, hoci práve tieto otázky budú určovať vývoj našej krajiny v najbližších desaťročiach.
Protichodný obraz spoločnosti
Minimálny konsenzus v otázkach základného smerovania spoločnosti ostáva v eriksenovskom „prehriatom svete“, charakterizovanom reťazením kríz, ktoré sa stávajú normalitou, náhlych zvratov, konfliktov a z hľadiska pamätníkov bezprecedentnou mobilitou ľudí, materiálnych statkov a ideí, mimoriadne dôležitý.
Je však v takýchto premenlivých podmienkach Baumanovej „tekutej modernity“ s príznačne silným, miestami až extrémnym individualizmom a sústredením sa na individuálnu spotrebu možný vznik občana, ktorý bude nielen príjemcom solidarity, ale aj jej aktívnym poskytovateľom vrátane správy vecí verejných?
Skoková modernizácia Slovenska v 20. a 21. storočí priniesla značne protichodný obraz jeho spoločnosti. Popri relatívne prosperujúcej Bratislave a jej okolia, s napojením na Viedeň a Budapešť, aj hladové doliny s odchádzajúcim obyvateľstvom i chudobu rómskych osád. Popri mladých absolventoch zahraničných vysokých škôl ponúka aj verejných funkcionárov mentálne zakotvených v 80. a 90. rokoch minulého storočia.
Napriek dobrej protikorupčnej legislatíve sa nám ponúkajú rozsiahle škandály spojené s nedôverou verejnosti voči orgánom činným v trestnom konaní. Po roku 1989 existovalo povestné „svetlo na konci tunela“ v podobe zmeny režimu, vzniku nového štátu či vstupu do EÚ. V súčasnosti je však zrejmé, že zmenu môžeme dosiahnuť iba každodenným zápasom a opatrným manévrovaním medzi nástrahami „prehriateho sveta“.