Zánikom spoločnej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky tak predovšetkým Slováci získali vlastný štát: Slovenská republika tu síce bola už od roku 1969 a najmä od roku 1991 sa právomoci republík výrazne posilnili, no iba od 1. januára 1993 mohla slovenská politická reprezentácia rozhodovať bez ohľadu na spoločné česko-slovenské orgány. To však súčasne tiež znamenalo, že Slovensko musí teraz aj samo niesť zodpovednosť za svoje konanie na medzinárodnom poli.
Pravda, spôsob, akým nový štát vznikol – teda na základe politického rozhodnutia víťazov volieb – veľa ľudí zaskočil a nesúhlasili s ním. O tom niet pochýb. No nenechajme sa mýliť často opakovaným tvrdením, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky bola za zachovanie spoločného štátu s Čechmi: veľká časť tejto numerickej väčšiny totiž súčasne žiadala zvrchovanosť a medzinárodnoprávnu subjektivitu pre Slovensko, čo objektívne spoločný štát vylučovalo, lebo zvrchovanosť a medzinárodnoprávna subjektivita sú výlučné atribúty samostatného štátu a nikde inde sa uskutočniť nedajú.
Nenechajme sa mýliť často opakovaným tvrdením, že väčšina obyvateľov Slovenskej republiky bola za zachovanie spoločného štátu s Čechmi. Veľká časť tejto numerickej väčšiny totiž súčasne žiadala zvrchovanosť a medzinárodnoprávnu subjektivitu pre Slovensko.
Program Hnutia za demokratické Slovensko, ktorý Slovákom sľuboval súčasne výhody spoločného štátu a zároveň aj výhody štátu vlastného, bol samozrejme pokusom o kvadratúru kruhu a nedal sa uskutočniť. No demokracia neznamená len právo občana rozhodovať o veciach verejných. Vyžaduje tiež, aby potom volič niesol za svoje rozhodovanie zodpovednosť. Preto každý, kto hlasoval vo voľbách 5. – 6. júna 1992 za HZDS, hlasoval v skutočnosti za slovenskú samostatnosť a je jedno, či si to vtedy uvedomoval, alebo nie.
Čo sa týka zániku ČSFR a vzniku dvoch celkom samostatných republík, je tu podstatný rozdiel medzi Čechmi a Slovákmi, čo má svoju historickú logiku i opodstatnenie. Česi svoje národné ambície naplnili už 28. októbra 1918, keď vzniklo Československo, lebo tento štát (a nie iba české krajiny) považovali za vlastný a stotožnili sa s ním. Vznik samostatnej Českej republiky nikto príliš nevítal, lebo – pravdu povediac – 1. januára 1993 Česi vlastne nedostali nič nové: štát tu predsa bol už 74 rokov, iba sa teraz zmenšil.
Priam symptomatické je, že hoci je 1. január aj v českom kalendári uvedený ako štátny sviatok (Deň obnovenia českej štátnosti), málokto to vôbec vie a nikto ho ako deň vzniku českého štátu neoslavuje. Na Slovensku je celkom iná situácia a jeho obyvatelia, ale aj pozorovatelia zvonku bez ohľadu na svoj postoj preto vnímajú prvý deň v roku ako historický medzník.
Na oboch stranách samozrejme vznikli aj straty. Z celkom prostej príčiny. Nové republiky boli menšie ako zaniknuté Česko-Slovensko, a preto mali aj na medzinárodnom poli menšiu váhu. Zánikom spoločného štátu Česi a Slováci stratili aj spoločný kultúrny priestor a postupne sa začala oslabovať aj vzájomná spolupráca a kultúrne väzby, hoci treba povedať, že najmä v posledných rokoch dochádza našťastie k ich obnove i zvyšovaniu vzájomného záujmu.
Či rozdelením ČSFR Česi alebo Slováci získali, alebo, naopak, stratili ekonomicky, to neviem posúdiť. Nie som ekonóm a ekonomickým veciam nerozumiem. No osobne som presvedčený, že vďaka členstvu oboch krajín v Európskej únii je tu dostatočný priestor aj pre ekonomickú spoluprácu. Záverom chcem zdôrazniť, že hoci osobne som rozdelenie ČSFR nevítal, som rád, že sú dnes slovensko-české vzťahy vynikajúce a že príbeh dvoch samostatných štátov za uplynulé štvrťstoročie sa ukázal ako úspešný.