Snažil sa tak prezentovať ako pôvodca tohto šikovného ťahu, i keď sám priznal, že ide o reformu, ale zníženie dane znie lepšie. Trump je patologický klamár, mnohokrát pristihnutý pri čine. Na tom by nebolo nič nové, médiá na jeho lži a tzv. alternatívne fakty upozorňujú už dlho. Priveľká koncentrácia pozornosti na prejavy jeho narcistického ega sa však míňa účinkom.
Nemožno zabúdať na dlhoročnú republikánsku kampaň za odbúranie štátu a privatizáciu verejných statkov, akými sú napríklad vzdelanie alebo zdravotná starostlivosť. Aktuálna daňová reforma v USA je len symbolickým korunovaním systematickej snahy o delenie ľudí na úspešných a neúspešných. Na tých, čo si slušný život môžu dovoliť, a tých, ktorí na to nemajú prostriedky.
Nemožno však viniť striktne iba republikánov, trhových fundamentalistov či neokonzervatívnych fanatikov. V duchu hesla, že prvým thatcheristom sa stal až Tony Blair, môžeme vytvoriť analógiu a za skutočného Reaganovho žiaka označiť až Billa Clintona. Počas jeho administratívy došlo k zrušeniu tzv. Glass-Steagallovho zákona z roku 1932, ktorý okrem iného oddeľoval obchodné a investičné bankovníctvo. Laureát Nobelovej ceny za ekonómiu Joseph Stiglitz naznačil dokonca prepojenie medzi rušením starého reštrikčného opatrenia a finančnou krízou, ktorá vypukla na prelome rokov 2007 a 2008.
Drvivá väčšina analytikov je k reforme kritická. Navyše dodávajú, že prinesie navýšenie dlhu USA o 1500 miliárd dolárov. Dlhové navýšenie bolo pritom jednou z domén republikánskej kritiky Obamovej administratívy.
Aktuálna daňová reforma v USA je iba symbolickým korunovaním systematickej snahy o delenie ľudí na tých, čo si slušný život môžu dovoliť, a tých, ktorí na to nemajú prostriedky.
Politické dôsledky reformy pritom vôbec nie sú podružné. Trumpova egocentrická extravagancia odvádza pozornosť a zároveň pôsobí ako faktor dynamiky. Hoci svojím správaním reprezentuje okrajovú časť republikánskeho spektra, nie je anomáliou. Vezmime si napríklad proklamované odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody. Toto rozhodnutie odráža názory väčšiny republikánov, podľa ktorých je globálne otepľovanie socialistická konšpirácia. Trump bol jednoducho natoľko odvážny (rozumej hlúpy), že tento krok ohlásil. Jeho strana a kabinet mlčia. Republikáni pochopili, že môžu zneužívať úrad prezidenta a marketingovo reprezentovať „vôľu národa“.
Americký ekonóm Paul Krugman tvrdí, že čím menej sa darí Trumpovi ako osobe, tým viac ho Republikánska strana chváli. Viceprezident Mike Pence mu skladá nekritické ódy, jednotliví senátori a kongresmani sa predbiehajú, aby mu mohli poďakovať. Ide o čosi viac, než len držanie straníckej línie. Väčšinovo republikánsky Kongres a Senát nepotrebujú byť viditeľní. Zároveň si uvedomujú, že nemôžu pripustiť existenciu prázdneho verejného priestoru, lebo by sa ihneď zaplnil aktivizmom hnutí spriaznených s Demokratickou stranou. A tak jednoducho živia Trumpovu voľnú ruku v jeho nezmyselných tweetoch a neštátnických vyjadreniach.
Darí sa im to veľmi dobre, pretože mediálny priestor je zaplnený prvoplánovou kritikou jeho osoby. Bývalý americký futbalista Colin Kaepernick, ktorý si kľakol počas hymny na protest proti systémovému rasizmu v USA, bol na počiatku symbolického gesta, ktoré nabralo novú dynamiku po tom, čo Trump uviedol, že majitelia klubov by mali takto protestujúcich „sku…synov“ vyhodiť. Okamžitú solidárnu vln odporu mnohí novinári prezentovali ako odpor voči prezidentovi. Výsledkom takejto dynamiky je intenzívnejšia prítomnosť prezidentovho ega v médiách. A občasná kritika Trumpa z jeho vlastných radov sa takmer vždy objavuje iba ako verbálne gesto. Republikánom nejde primárne o podporu hlavy štátu, ale o existenciu chaosu, ktorý vytvára.
V prípade najnovšej daňovej reformy a vzťahu medzi prezidentom a jeho stranou ide o to isté: držať jeho meno na výslní bezzubej kritiky jednej osoby. Demokratická strana bude musieť nájsť iný spôsob boja proti konkurencii, pretože v súčasnej konštelácii pôsobí skôr deštruktívne. Chvíľkový úspech jej kandidáta Douga Jonesa, ktorému sa podarilo získať kreslo senátora Alabamy, nebol významný ani tak preto, lebo demokrati vyhrali v tradične republikánskom štáte, ale skôr preto, že doplňujúce voľby im ukázali, že republikánstvo nie je „geneticky južanské“. Ich úsilím by preto nemalo byť presviedčať presvedčených, no apelovať na „opustených“.
Predovšetkým to znamená opustiť nostalgiu za Hillary Clintonovou. Inšpiráciou môže byť vytváranie politických koalícií aktivizujúcich sa v prospech ambicióznych plánov dostupnej zdravotnej starostlivosti či bezplatného štúdia, tak ako naznačujú snahy Bernieho Sandersa a Elizabeth Warrenovej. Uspokojiť sa s tým, že v Alabame vyhral demokratický kandidát proti šialenému fundamentalistovi niekoľkonásobne obvinenému zo sexuálneho obťažovania maloletých, by bolo naozaj málo.