Politici, ktorí predstierali, že hovoria v mene ľudu, získavali svoju podporu očierňovaním menšín, útočením na princípy ľudských práv a podkopávaním dôvery v demokratické inštitúcie. Vďaka odporu proti týmto praktikám je však ich budúcnosť v mnohých krajinách neistá. Tam, kde bol odpor silný, nárast populistov ustal. No tam, kde mainstreamoví politici podľahli odkazu nenávisti, podpora populistom kvitla.
Francúzsko predstavovalo najdôležitejší zlomový bod. V iných európskych štátoch, napríklad v Rakúsku a Holandsku, súťažili centristi a stredopravicoví politici s populistami tak, že napodobňovali ich názory, pričom tým len posilnili ich odkaz. Emmanuel Macron, naopak, presvedčivo porazil Národný front tým, že energicky bránil demokratické princípy.
Po Trumpovom zvolení za prezidenta sa v Spojených štátoch na podporu ľudských práv postavili občianske skupiny, novinári, právnici, sudcovia a verejnosť. Trump ešte urobil pár krokov späť, no reakcia na ochranu ľudských práv obmedzila škodu, ktorú mohol spôsobiť. A to v prípade jeho snáh diskriminovať moslimov, ktorí chceli vstúpiť na pôdu USA, podkopať práva Američanov na zdravotnú starostlivosť či vylúčiť transrodových ľudí z ozbrojených síl.
Nemecko sa dostalo na titulné stránky, keď sa Alternatíva pre Nemecko (AfD) stala prvou extrémne pravicovou stranou v posledných desaťročiach, ktorá sa dostala do Bundestagu. Okrem toho, že získala hlasy v ekonomicky zaostalých východných častiach krajiny, najviac bodovala v bohatom Bavorsku. Práve tam CSU, koaličný partner Angely Merkelovej, podporil oveľa viac nativizmus AfD ako kancelárkinu CDU. Konfrontácia princípov bola efektívnejším nástrojom ako kalkulované súťaženie.
Veľké protesty verejnosti a hrozba EÚ v podobe súdneho konania v strednej Európe spôsobili, že ohrozili zámery poľskej vlády podkopať nezávislosť súdnictva a právny štát. V Maďarsku zasa zamedzili plánom na zatvorenie Stredoeurópskej univerzity, ktoré sa priečilo protiliberálnej demokracii premiéra Viktora Orbána.
Na ochranu ľudských práv pred autorkatmi je potrebná principiálna obrana namiesto kapitulácie a angažovanie namiesto zúfalstva.
Vo Venezuele išlo tiež do ulíc množstvo protestujúcich, keď prezident Nicolás Maduro a jeho nekompetentný autokratický režim zničili ekonomiku štátu, napriek jej veľkému potenciálu nachádzajúcom sa v ropnom bohatstve. Veľa latinskoamerických vlád sa pridalo k týmto protestom, čím upustili od tradičnej neochoty kritizovať represiu v susednej krajine.
Niekoľko afrických politických vodcov, ktorí mali krv na rukách a preto sa obávali stíhania, odvolávalo sa na africký nacionalizmus a zorganizovalo masový exodus z Medzinárodného trestného súdu (ICC). Napokon sa to všetko skončilo veľkým neúspechom. Naprieč celým kontinentom tento súd verejne podporili občianske organizácie, čo pomohlo presvedčiť väčšinu tamojších vlád, aby zostali v ICC.
V niektorých prípadoch, keď veľmoci vyvíjali obštrukcie, menšie štáty bránili globálne ľudské práva. Rada OSN pre ľudské práva začala vyšetrovať zneužívania všetkých zúčastnených strán v Jemene vďaka holandskému vedeniu. Valné zhromaždenie OSN obišlo ruské veto v Bezpečnostnej rade a vymenovalo prokurátora pre vojnové zločiny v Sýrii, a to vďaka Lichtenštajnsku. Island vynaložil úsilie v Rade pre ľudské práva, aby napadol kampaň filipínskeho prezidenta Rodriga Duterteho za hromadné popravy podozrivých z používania alebo šírenia drog.
Žiadny z týchto prejavov odporu však nie je zaručeným úspechom. Autokrati majú tú výhodu, že môžu využívať štátnu moc. Odpor ale maznačuje, že na tomto poli prebieha skutočný boj. Naopak, tam, kde je domáci odpor potlačený a kde chýba medzinárodný záujem, tam prosperujú populisti a iné sily, ktoré nerešpektujú ľudské práva. Prezident Recep Tayyip Erdogan zdecimoval demokratický systém Turecka, kým sa EÚ zameriavala na získanie jeho podpory pri zastavení prílevu utečencov do Európy.
Prezident Abdal Fattah Sísí potlačil opozíciu v Egypte a súčasne presvedčil západné krajiny, že bojuje proti terorizmu. Ruský prezident Vladimir Putin a jeho čínsky kolega Si Ťin-pching sa pustili do najtvrdšieho zákroku proti nesúhlasu v dejinách jednej generácie, a to bez veľkého odporu Západu.
Nový korunný princ Saudskej Arábie, ktorý hral na city Západu obávajúceho sa iránskeho vplyvu, viedol arabskú koalíciu, ktorá bombardovala civilistov a znemožňovala prísun pomoci v Jemene, čím vznikla obrovská humanitárna pohroma.
Mjanmarská armáda, podporovaná budhistickými extrémistami, sa pustila do etnických čistiek proti moslimským Rohingom, zatiaľ čo západné mocnosti sa zdráhali vyvíjať tlak na nositeľku Nobelovej ceny za mier z roku 1991 Aun Schan Su Ťij kvôli nepatričnej úcte voči nej. Hlavným ponaučením teda je, že ľudské práva môžu byť uchránené pred hrozbou populistov a autokratov. Na to je však potrebná principiálna obrana namiesto kapitulácie a angažovanie namiesto zúfalstva.