Predovšetkým, žiadne reformy školstva na Slovensku za ostatných takmer 30 rokov sa nekonali. Totiž také, ktoré by mali jasnú koncepciu a dlhodobú perspektívu. To, čo sa konalo, boli len pokusy a návrhy na ne, napríklad Milénium (2001) alebo najnovšie Učiace sa Slovensko (2017). Nakoniec zostalo iba pri nich. Naozaj, prečo? Na túto otázku, naopak, už zrejme neodpovedá takmer nik. Akoby sme boli národom edukačných a politických schizofrenikov. Na jednej strane si celý čas vyrábame nejaké návrhy reforiem, ktoré na druhej strane nikto nerealizuje a – údajne ani nepotrebuje. Alebo národom zakomplexovaných skeptikov, ktorí hovoria, že aj keby tu niekto vymyslel najlepšiu reformu na svete, aj tak by sa sotva našiel ktosi, kto by ju chcel i vedel uviesť do života.
Školstvo u nás si naozaj žije zotrvačným životom. Je vo svojej podstate konzervatívne (ako veľká časť spoločnosti). Zmeny sa tu nenosia oddávna, najmä nie tie, ktorým sa dnes hovorí systémové. Sú nepríjemné až nebezpečné a našincovi predsa stačí na riešenie všetkých problémov „zdravý rozum”.
Problém nespočíva iba v tom, že trh práce sa nedá konzervovať, ale najmä v tom, že funkciou školstva nie je len služba trhu.
Ak pominieme ničím nepodložené invektívy autora článku na adresu Učiaceho sa Slovenska (vraj ukážkového príkladu neužitočnej, ba škodlivej teórie) – inak dokumentu, ktorý vyvolal spoločenský ohlas, hoci sa nestal tým, z čoho ho Ondruš obviňuje a voči čomu sa bráni – reformou školstva v praxi, možno jadro jeho príspevku zhrnúť do jediného hlavného bodu: školstvo má slúžiť trhu! Mimochodom, u dlhoročného ľavicového politika by toto klaňanie sa trhu mohlo prekvapovať, no iba toho, kto nevie, že ide o neoliberálnu ľavicu, ktorá sa dnes v základoch ničím nelíši od neoliberálnej pravice. Ale o tom inokedy.
Hlavná funkcia každého školstva podľa názoru štátneho tajomník ministerstva práce a sociálnych vecí (a mnohých ďalších neoliberálov každého zafarbenia, otvorených či skrytých) je „príprava na kariéru” a „reálne uplatnenie na trhu práce”. Inými slovami – „výroba” pracovných síl ako „živých výrobných síl”. A tie treba nadizajnovať čo najpresnejšie podľa toho, čo ten či onen segment trhu práve potrebuje. Tento neoliberalizmus je naozaj marxizmus naruby. Inak je každé vzdelávanie čistá strata a neoplatí sa ho financovať, najlepšie bude ho zrušiť, napríklad spoločenskovedné odbory.
Zo súčasnej štruktúry slovenskej ekonomiky a trhu je celkom jasné, aké pracovné sily nám tak zúfalo chýbajú. Nejde o vysoko sofistikované pracovné miesta, náročné na intelektuálny kapitál, kreativitu a flexibilitu, ale len o mechanickú manuálnu prácu a jednoduchú obsluhu mechanizmov a liniek predovšetkým v automobilovom a k nemu pridruženom priemysle. Z tohto hľadiska kvantita i kvalita našej školskej siete, tak ako sa utvárala v ostatných takmer 30 rokoch, naozaj nekorešponduje s potrebami aktuálnej ekonomiky a trhu práce, ako sa tieto utvárali tiež v tomto období.
Kto je však za to zodpovedný? Vari na prvom mieste učitelia? A kto má zabezpečiť potrebnú či nevyhnutnú koordináciu medzi týmito sférami, ak nie vláda? Nehovoriac o tom, aké trápne alebo účelové je obviňovať školy z toho, že sa ich absolventi neuplatňujú vo vyštudovanom odbore. Každý personalista predsa vie, aké faktory rozhodujú o konkrétnej zamestnanosti konkrétnych ľudí, medzi ktorými je diplom o vzdelaní iba jeden z nich. A na Slovensku často nie ten hlavný. Problém však nespočíva len v tom, že „trh práce” a ekonomická sféra sa nedajú konzervovať. Takže to, čo vyžaduje trh dnes, vysoko pravdepodobne nebude to, čo bude vyžadovať zajtra (v ére štvrtej priemyselnej revolúcie), ale najmä v tom, že funkciou školstva v každej spoločnosti nie je iba služba trhu, a už vôbec nie jeho momentálnym či krátkodobým potrebám.
Funkcia školstva je oveľa širšia, bohatšia aj vznešenejšia. Ide o prípravu hodnotných ľudských bytostí a občanov, ktorí vedia nielen pracovať, ale aj žiť a riešiť nielen pracovné a výrobné, ale i životné, spoločenské, politické, psychologické a ľudské problémy a otázky. Aspoň zatiaľ to tak vždy bolo a je všade tam, kde funkciou školstva nie je "výroba” bezduchých robotov a manuálnych muklov, príveskov stroja. Školstvo nemôže pripravovať a vychovávať ľudí iba pre krátkodobé záujmy aktuálneho trhu. Má strategickú funkciu v spoločnosti práve preto, že pripravuje svojich absolventov z dlhodobého hľadiska.
To, čo v našej spoločnosti chýba ako soľ, je odborná diskusia o týchto otázkach, teda o dlhodobej stratégii a vízii všetkých oblastí vrátane školstva. Dokument Učiace sa Slovensko bol pokusom o odborný príspevok do takejto diskusie, otvorenej všetkým druhom životaschopnej praxe.