Nepochybne, úlohou školstva nie je produkovať manuálnych muklov a robotov, akoby sa zdalo na prvý pohľad pri prioritách súčasnej vlády. Lenže Višňovský pozabudol na to, že naše základné a stredné školstvo (najmä gymnáziá) dáva mladému človeku komplexné základy z matematiky, fyziky, chémie, biológie, dejepisu, geografie, jazyka, literatúry… Pokiaľ sa niekto so záujmom učí, a nebifľuje iba pre úspech, naše školstvo mu dá pomerne široký rozhľad do života. To, že časom veľa z toho zabudne alebo v reálnej praxi mnohé vedomosti vôbec nevyužije, je iná vec.
Dnes potrebujeme ľudí aj do montážnych hál a iných fabrík. To predsa nie je hanba. Rovnako ako nie je banalita zmontovanie stroja, auta, akéhokoľvek výrobku. Alebo to netreba a všetko vznikne samo vo výskumných ústavoch a v počítačoch? A čo tak oprava niečoho? To tiež nedokáže každý. Ani ručná práca nie je ľahká či „nízka“. Živia sa ňou napríklad aj sochári, maliari a hudobní interpreti. Vraj je robota vo fabrikách monotónna. Nuž, nebýva aj práca lekára v rozličných odboroch jednotvárna?
Štát má prostredníctvom školy pripraviť mladých ľudí do života. Zlyháva, ak ich vedie k nezamestnateľnosti a mizivej šanci uživiť sa svojou profesiou.
Naše školstvo striedali nielen návrhy, ale aj skutočné reformy. Jedna za druhou. To, že boli povrchné, je druhá vec. Ale čo nám priniesol dokument Učiace sa Slovensko? Návrh do diskusie – opäť iba odporúčania a rady. No ako máme konkrétne školstvo zmeniť? Potrebujeme vôbec veľkú reformu? Napríklad sa odporúča menej učenia naspamäť. V čom konkrétne? Vhodné by bolo napríklad pri rôznych poučkách, definíciách alebo vymenovaní iks vlastností či funkcií. Z nich sa chápanie a osvojenie akéhokoľvek predmetu nerozvinie. Lenže na to nepotrebujeme toľkokrát sľubovanú „komplexnú“ reformu.
Ministerka školstva zastavila Učiace sa Slovensko, lebo nekonkretizovalo kroky ani dôsledky. Produkovať dobre znejúce frázy je ľahšie a dajú sa vždy vhodne interpretovať. Opozícia a viaceré médiá ihneď Martinu Lubyovú kritizovali bez toho, aby text analyzovali. Lenže tie vládu kritizujú zakaždým, je jedno, o čom rozhodne alebo čo povie. Ak by ministerka dokument ponechala na ďalšiu diskusiu, opozícia by ju zase kritizovala, že stavia zmeny v školstve na abstraktnom texte.
Koľkí autori spomínaného dokumentu poznajú slovenské školstvo z praxe na základných a stredných školách? Koľkí vedia, čo skutočne trápi pedagógov? Sotva zažili dnešnú disciplínu žiakov na školách a neraz i bezmocnosť obyčajných učiteľov. Mali by skúsiť, ako sa pracuje učiteľom, nie iba riaditeľom, inšpektorom či delegátom z ministerstva a vysokých škôl. Možno by boli prekvapení správaním sa a záujmami našej „zlatej mládeže“, ktorú neformuje len škola a rodina, ale najmä internet a sociálne siete. Niekedy sa tomu hovorilo ulica…
Pedagogickému procesu by určite viac prospelo, keby sa našli prostriedky na zvýšenie disciplíny. Pretože čím viac sa dá deťom voľnosti a otvorenosti, tým viac to zneužívajú. Mali by sa prehodnotiť právomoci školy voči žiakom, ale aj rodičom.
Neubližujeme vraj mladému človeku, keď ho necháme napríklad vyštudovať medzinárodné vzťahy, históriu alebo etnografiu. Ale po absolvovaní sa nemá kde zamestnať a ocitá sa so svojimi zručnosťami na úrovni absolventa základnej školy. Preto nie je zlé, keď vláda chce manažovať vzdelanie, otvárať učebné a študijné odbory podľa vývoja ekonomiky a spoločnosti. Nenechajme tento chaotický proces na rozhodovanie krajských úradov alebo rektorátov vysokých škôl.
Dnes aj v budúcnosti budeme potrebovať ľudí s viacerými zručnosťami a profesiami Tomu sa dá prispôsobiť i stredné a vysoké školstvo. Ďalšou schodnou cestou je celoživotné vzdelávanie. Človek bude mať možnosť v krátkom čase si na praktickej úrovni doplniť vzdelanie, získať nové zručnosti a potrebný certifikát.
Štát má prostredníctvom školy pripraviť mladých ľudí do života. Zlyháva, ak ich vedie svojou politikou k nezamestnateľnosti a mizivej šanci uživiť sa svojou profesiou.
Autori dokumentu Učiace sa Slovensko zväčša pôsobia na univerzitách. Mnohí sa sťažujú, že existuje priveľa vysokých škôl a študentov. Komparatívne štatistiky však hovoria o inom. To, čo nám chýba, je dobré nastavenie bakalárskeho a magisterského štúdia. Pritom nejde len o slovenský problém. Obe formy vzdelania by mali byť jednoduchšie a zamerané na prax. Túto zmenu sa nepodarilo uskutočniť od rozdelenia vysokoškolského štúdia podľa tzv. Bolonského procesu. Ako na to ísť a či je to vôbec možné? Aj to by mal presne špecifikovať akýkoľvek dokument o reforme školstva.