Sme úspešní, či už ako tatranský tiger alebo ako súčasť jadra Európy. Zároveň sa však zdá, že na úrovni jednotlivcov a spoločenskej súdržnosti na tom až tak dobre nie sme. Hlavným dôkazom je asi náš strmý demografický pád. Problémom je bývanie, školy, platy, zdravotníctvo, staroba, spravodlivosť, lesy, pocit masívneho rozkrádania a sprenevery.
Keď kňaz na pôde Národnej rady hovorí o akcii Zet spred roka 1989, zdôrazňuje dôležitosť spoločnej práce pre budovanie súdržnosti. Dnes hovoríme o komunitách, o dobrovoľníctve, o práci, ktorá prináša spoločný osoh a zároveň mnohých ľudí zbavuje nepotrebnosti a samoty. Práca, ktorá sa stáva výsadou, ale bez ktorej je takmer nemožné začleniť sa do spoločnosti a získať v nej dôstojné miesto.
Za dvadsaťpäť rokov sme vybudovali štát s jeho inštitúciami a pravidlami, písanými i nepísanými. Máme úrady nesúce hrdé názvy, riešime globálne problémy ďalekej budúcnosti, no zároveň spravujeme štát armádou zúfalo platených úradníkov a vzdelávame armádou zúfalo platených učiteľov. Zdá sa, že máme vážne sa tváriace inštitúcie, ktorých zmysel a obsah nám však unikol a ktoré sú nám často na ťarchu pre svoju malosť, obťažovanie namiesto služby a budovanie atmosféry nedôvery a odcudzenia.
Dosiahli sme veľa dobrého, ale často iba preto, lebo nás do toho niekto tlačil alebo viedol. Ponechaní na seba, zdá sa, stali sme sa majstrami skôr vo vedách, ako spoločný štát rozoberať než budovať. A ako sa spájať do skupín, ktoré sa navzájom zosmiešňujú a nenávidia. Nenávisť medzi politickými súpermi a ich fanúšikmi je povinnou výbavou požadovanou našimi adolescentnými médiami.
Máme na prvý pohľad funkčný štát, z ktorého však takmer nik nie je nadšený, a ťažko sa nám vysvetľuje mladým, prečo tu majú ostávať. Tí, samozrejme, volia život pred skostnatenosťou, pozerajú na nás všetkých dôležitých, no nie sme pre nich nijako relevantní. Hádam nás majú aj radi, no staviť na nás svoju budúcnosť by bolo priveľa, lebo vôbec neriešime to, čo sa ich reálne týka.
Čo treba urobiť? Musíme využiť obrovský dopyt súkromného sektora po pracovnej sile a využiť tých ľudí na Slovensku, ktorým to ešte myslí a nepociťujú potrebu byť v prvom rade krytí. Po prvé, znížme počet úradníkov na polovicu a zdvojnásobme im platy. Nemožné? V niektorých oblastiach je ľudí málo, inde ich máme násobne viac a mdlého výkonu, kým skúsení a vzdelaní stoja pred dverami. Zároveň, ako chceme súťažiť so súkromným sektorom a zabezpečiť si kvalitnú správu štátu, ak neponúkneme podobne výhodné podmienky? V súčasnosti je výnimočná situácia, ktorá nám na jednej strane pomôže umiestniť prepustených úradníkov na lepšie platené a reálne miesta v súkromnom sektore, špeciálne v Bratislave, a na druhej požadovať oveľa lepšie výkony.
V súčasnosti je výnimočná situácia, ktorá nám pomôže umiestniť prepustených úradníkov na lepšie platené miesta v súkromnom sektore.
Verím, že súkromný sektor, zúfalý zo zastaranej štátnej správy, by takúto zmenu podporil. Po druhé, národná ani regionálna politika sa nerobí z kancelárií, podobne ako regionálne školy nemôžu bádať a učiť bez toho, aby podporovali miestnu ekonomiku. Ak sa politici a úradníci neobklopia tými najlepšími, ktorí už roky majú výsledky, či je to strojárstvo, chémia alebo cestovný ruch, ak sa nezamerajú na reálne úžitky, tak skončíme pri prázdnych právnických formulách, ktoré stavajú pred život škodlivé bariéry.
Všade na Slovensku sú ľudia, ktorých nik nepočúva, pritom majú registrované patenty, sú zapálení a majú dlhodobé výsledky. V každom okrese sa nájdu ľudia, ktorí od štátu čakajú len prekážky, lebo tak sme ich naučili.
Po dvadsiatich piatich rokoch je fér nadýchnuť sa a povedať, že to vieme robiť lepšie. Po zásadnej reštrukturalizácii súkromného sektora prišla na rad verejná správa.