Potvrdenie Miloša Zemana v najvyššej ústavnej funkcii v Česku ukázalo, že naši západní susedia rozmýšľajú inak, ako predpokladali mnohí doma aj v zahraničí. Obdobie ilúzií sa skončilo a nastáva boľavé vytriezvenie. Každé voľby spoločnosť rozdeľujú. V situácii, keď si ľudia vyberajú z dvojice porovnateľne vplyvných alternatív, objektívne sa oba tábory aj polarizujú. V posledných týždňoch rozštiepenie českého obyvateľstva navyše sprevádzali nevraživé emócie, a to hádam aj väčšie, aké poznalo Slovensko počas vlád Vladimíra Mečiara.
Opozícia voči Hradčanom mala dostatok času, aby našla protikandidáta. Jej hlavný favorit sa vykryštalizoval až v poslednom roku. Nátlakové akcie, ktoré organizovala dávno pred oficiálnou kampaňou, zaktivizovali a zradikalizovali odporcov prezidenta, ale neposunula zásadne postoje ostatných. Práve naopak, voliči tolerovali mnohé výroky, fyzickú kondíciu Zemana a prešľapy jeho poradcov.
Vzťah slovenskej verejnosti k tzv. pražskej politike na konci existencie Československa zďaleka nemal iba etnický rozmer. Ukazuje sa, že tento problém vnútri Česka pretrváva v novej podobe. Do sporu o Hrad sa premietali objektívne štiepne línie spoločnosti – centrum kontra periféria, elitárstvo verzus plebejskosť, tzv. pražská kaviareň a vidiecka „hospoda“, ekonomicky úspešní a tí ostatní, starší a mladší, Brusel či Moskva, ústretovosť či odmeranosť voči utečencom a v neposlednom rade Zemanova osobnosť.
Je pravda, že už na prvý pohľad sa profesor Jiří Drahoš správa odlišne ako súčasný prezident. Ale dehonestovať samotných voličov bolo nielen netaktické, ale aj neetické. Občania sa pred volebnou schránkou rozhodujú z mnohých, často protirečivých príčin. Tak ako ešte nik nedokázal, že existujú lepšie a horšie rasy, lepšie a horšie národy, tak nedokázal ani, že hodený volebný lístok rozhoduje o morálke človeka. Výzvy typu „Všichni slušní lidé volí pana Drahoše“ rozdúchavali kultúrno-názorový rasizmus a vyvolali bumerangový efekt. Ale to nie je iba český problém.
České voľby potvrdili rozširujúci sa trend vo väčšine štátov Európy. Tradičné politické strany a mocenské inštitúcie strácajú autoritu.
Drahoš má za sebou výrazný profesionálny životopis. Počas vedenia akadémie vied ukázal, že sa rozumie aj inej oblasti ako konkrétnemu vedeckému výskumu. Na rozdiel od mnohých aktívnych politikov sa stal osobnosťou s vlastnou tvárou. No postaviť sa na čelo desaťmiliónového štátu si vyžaduje aj ďalšie znalosti a zručnosti. Dve kľúčové televízne debaty ukázali, že tím ho pripravoval viac formálne ako obsahovo. V mnohých otázkach nebol doma, nevyslovil vyhranený názor. Pôsobil skôr ako Antizeman, a nie ako Drahoš. A to na víťazstvo nestačí. Nevymedzil sa voči premiérovi Andrejovi Babišovi, ktorého opozícia kritizuje rovnako tvrdo, ak nie ešte viac ako prezidenta.
Zeman, ktorého mnohí najmä po prvom kole odpísali, sa efektívne skoncentroval na dva posledné týždne kampane. V diskusii bol prekvapivo duševne čulý a cítil sa ako ryba vo vode. Získal na svoju stranu pestrejšiu vzorku voličov – od babišovcov cez radikálnu pravicu, komunistov až po časť sociálnych demokratov. Výsledok hlasovania potvrdil, že sa nedá mechanicky spočítavať voličov jeho konkurentov z prvého kola. Víťaz pritiahol do volieb aj tých, čo v prvom kole ostali doma.
V jesenných parlamentných voľbách rozdali českí voliči karty tak, že zostaviť a udržať stabilnú vládu sa nestalo samozrejmosťou. V tejto situácii sa otvára priestor pre aktívneho prezidenta s dlhoročnými skúsenosťami vyjednávania medzi rozhádanými stranami.
Zeman sa povahovo už nezmení, hoci jeho politický profil sa za tri desaťročia vyvíjal od solitéra a knihomoľa až po plebejského lídra. Sotva zmierni trhlinu v českej spoločnosti. Rok po prvom zvolení v Európskom parlamente vystupoval ako prointegračný politik. Jasne ukázal, že sa líši od predchodcu Václava Klausa. S Bruselom sa rozchádza v otázkach imigrácie a v postoji voči Rusku. Dávať mu však na tvár masku euroskeptika je zavádzajúce. Podľa nedávneho výskumu verenej mienky spomedzi krajín visegrádskej štvorky mladí Česi najmenej dôverujú Európskej únii, ktorá si nezískala ani polovicu z nich. A práve mladí húfne preferovali Drahoša.
České prezidentské voľby potvrdili rozširujúci sa trend vo väčšine štátov Európy. Tradičné politické subjekty a mocenské inštitúcie strácajú autoritu. Ani jedna z parlamentných strán nebola schopná nominovať kandidáta aspoň do prvého kola. V boji o politický Olymp síce súťažili dvaja bývalí premiéri a lídri vládnucich strán, Miloš Zeman a Mirek Topolánek, ale tí sa s nimi už dávno rozišli, a navyše v zlom.