Nádej, sklamania, nesplnené sľuby. Zauchá, ktoré odvážlivci nazývajú reformami. Spoločným znakom väčšiny čiastkových riešení, uskutočnených aj ponúkaných, je nesystémovosť alebo protirečivosť. Spravidla majú pečať pedagogickej negramotnosti, a čo je horšie, aj zištného politikárčenia. Ako zlepšiť školstvo nás poúča školský tímlíder SaS „kaderník“, či „protikorupčný bojovník“. Ak by chcel hokejistov trénovať krasokorčuliar, fanúšikovia by s ním iste urobili krátky proces.
V civilizovanej spoločnosti má vzdelávacia sústava oveľa vznešenejšie poslanie, ako len vyrábanie pracovných síl pre trh.
Ak za posledné desaťročia klesol počet detí v populačných ročníkoch na polovicu, musí sa to prejaviť aj na počte škôl a učiteľov. Súčasťou úsilia šetriť sú aj návrhy na rušenie malých škôl. Štatistiky vravia, že ich zánik v obci vyvoláva zhoršenie miestnej ekonomiky – obyčajne zníženie zamestnanosti, maloobchodného obratu, výberu daní. Dediny bez škôl potrebujú vyššie príspevky na obyvateľa z verejných prostriedkov. Hoci len málotriedka je pre obec „pridaná hodnota“, ak tam má žiť či dokonca sa prisťahovať a gazdovať mladá rodina.
V škole či doma?
Návrhy predĺžiť povinnú školskú dochádzku sú pozvánkou na dobrodružnú cestu. Ľahko sa dá vyrátať, koľko by bolo treba nových priestorov a koľko by stálo ich vybavenie či kvalifikovaní učitelia (ak sa nájdu). Vychádzajúc z počtu detí v populačných ročníkoch odhad urobíme ľahko – vyše dvetisíc učební, vyše dvetisíc učiteľov.
Navrhovať domáce vzdelávanie aj pre žiakov druhého stupňa základných škôl mi prichodí rovnako čudné ako spoločenstvo „my si svoje deti očkovať nedáme“. Čerešničkou je žiadať, aby školy rodičom poskytovali metodickú pomoc a dokonca aby zaň niesli konečnú zodpovednosť. Koľko rodičov je podkutých vo všetkých vedách, na ktorých vzdelávanie v základnej škole stojí? Aký osud by mali pokusy a merania v prírodopise, vo fyzike, v chémii predpísané v štátnych programoch? Veď bez nich by bolo vyučovanie týchto predmetov nezmyselným bifľovaním. Aj pre toto vzdelávanie musia platiť štátne vzdelávacie programy. Ak by neplatili, niet dôvodu, aby sa naň prispievalo z verejných prostriedkov čo len deravým centom.
Príprava pre pracovný trh
Ak nie sme až po uši neoliberáli, treba sa zbaviť činov, ktoré tvrdia, že poslaním vzdelávacej sústavy je v prvom rade slúžiť trhu pracovných síl, pripravovať na pracovnú kariéru, „vyrábať“ pracovné sily podľa toho, čo niektorá časť trhu práve potrebuje. Zo štatistík úradov práce sa dá ľahko vyčítať, aké pracovné sily na Slovensku tak veľmi chýbajú. Nie sú to miesta intelektuálne náročné. A najmä – to, čo vyžaduje trh pracovných síl dnes, určite nie je to, čo bude na ňom treba v čase ďalšej priemyselnej revolúcie, keď súčasní školáci budú mať sotva štyridsať.
V civilizovanej spoločnosti má vzdelávacia sústava oveľa bohatšie, vznešenejšie poslanie. Má pripraviť ľudí nielen na pracovnú kariéru, ale naučiť ich, ako sa riešia životné problémy, vychovávajú deti, orientovať sa v kultúre, myslieť a konať ekologicky.
V pripravovanom školskom programe strany, ktorá sa chce stať politickým lídrom, nájdeme aj myšlienku, že „učitelia by mali byť odmeňovaní najmä na základe kvalifikácie“. A čo tak učiteľskú mzdu diferencovať podľa objektívneho hodnotenia práce a nezvyšovať ju tým, čo vlastným pričinením vykazujú podpriemernú pridanú hodnotu?
Nápad umožniť školám vyberať si učebnice a získavať na ne príspevky by nebol zlý, ak by mali možnosť rozhodnúť sa pre tú najlepšiu z ponúkaných. Ale ako zistia, ktorá to je? A nebudú nútené výber prispôsobiť sume peňazí, ktorú na nákup učebníc dostanú? Ako sa zabezpečí nevyhnutný (!) vecný súlad a časová koordinácia vyučovania napríklad medzi chémiou, fyzikou a prírodopisom?
Čo naozaj potrebujeme?
V prvom rade treba dosiahnuť, aby si spoločnosť činmi vážila vzdelanosť a vzdelávajúcich. Významne by pomohlo, ak by si aspoň múdri rodičia cenili školu, ktorá je v nárokoch nekompromisná, učí pracovitosti, rozvíja dobré morálne vlastnosti, kultivuje osobnosť. V školských manažmentoch by mali mať miesto len tí, ktorí vo svete vzdelávania už svoju učenosť preukázali a získali v ňom prax.
Najvzácnejšie, čo môže škola mať, je dobrý učiteľ. Ak chceme zvyšovať efektívnosť vyučovania, musíme zásadne zmeniť nielen nároky na učiteľov, ale aj podmienky ich práce, kritériá jej hodnotenia a finančnú odmenu za ňu. Zákonom veľmi konkrétne stanoviť podmienky (personálne, finančné, materiálne, organizačné), ktoré musí zriaďovateľ splniť, aby škola mohla robiť to, čo od nej žiadajú štátne vzdelávacie programy.
Školy sú zrkadlom spoločnosti. Len rojko môže snívať, že tam, kde je na vrchole hodnôt honba za peniazmi, snobizmus, propagácia nemorálnosti v médiách, povyšovanie bezprácneho spôsobu života nad poctivú prácu, môže byť priemerná alebo dokonca nadpriemerná úroveň školstva.