Z toho, čo preniklo na verejnosť, sa dá dešifrovať, čo sa má urobiť a ktorých škôl sa to má vlastne týkať. Napriek tomu je dobrou správou pre Slovensko, že dnes už iba málokto spochybňuje desaťročia zrejmý fakt, že práve toto je jedným zo zásadných problémov slovenského regionálneho školstva.
Najväčšiu (nie jedinú) prekážku úsilia o zastavenie úpadku kvality regionálneho školstva predstavuje prevádzkovanie veľkého množstva základných a stredných škôl s nedostatočným počtom žiakov. Tie sú príliš „drahé“, neefektívne a objektívne nie sú schopné poskytnúť žiakom také podmienky na štúdium, aké im môžu poskytnúť školy väčšie.
Prevádzkovanie školy s nedostatočným počtom detí je vždy na úkor žiakov. Ak sú niektorí absolventi „malých“ škôl úspešní, tak to nie je vďaka tomu, čo im škola dala, ale napriek tomu.
Dokonca aj Štátna školská inšpekcia objavila Ameriku a na základe exaktného výskumu potvrdila to, čo je očividné od nepamäti: čím je škola menšia, tým je náročnejšie zabezpečiť kvalifikované vyučovanie a od určitej hranice to dokonca nie je možné vôbec.
Ak sú niektorí absolventi „malých“ škôl úspešní, tak to nie je vďaka tomu, čo im škola dala, ale napriek tomu, že im nedala to, čo im dať mala. V podstate prekonali odpor prostredia vytvorený školským systémom. Nevyhnutným predpokladom vysokej kvality výchovno-vzdelávacieho procesu na akejkoľvek škole totiž bol, je a bude kvalifikovaný učiteľ na každej vyučovacej hodine. Odmietnutie či bagatelizovanie tejto podmienky je odmietaním či bagatelizovaným učiteľského povolania ako takého.
Škola s nedostatočným počtom žiakov je síce pre jej vedenie a učiteľov zdrojom príjmov, no ďalší argument pre jej zachovanie neexistuje. Nemali by sme sa dať uviesť do omylu tvrdením starostov túžiacich po znovuzvolení a argumentujúcich takými vyhláseniami, ako že zachovanie školy je dôležité pre zachovanie obce, lebo tá bez školy nie je plnohodnotnou, veď „kto by robil program ku Dňu matiek“, a ani „dôkazmi“ o poklese zamestnanosti či príjmov do obecného rozpočtu.
Všetko sú to účelové tvrdenia založené na sofistickom spôsobe argumentovania, podporované krátkozrakými rodičmi, ktorí uprednostňujú kratšiu cestu do školy pred jej kvalitou.
Prevádzkovanie školy s nedostatočným počtom detí je vždy na úkor žiakov. Toto a len toto je dôležité. Všetko ostatné sú iba peniaze, osobný prospech, nevedomosť a politika v tom najhoršom význame tohto pojmu.
Redukcia školskej siete však v prípade základných škôl neznamená rušenie oboch stupňov. Naopak, prvý stupeň ZŠ by sa mal zachovať v každej obci, bez ohľadu na finančnú náročnosť. Hlavný dôvod jej rušenia tu totiž absentuje, lebo nič nebráni tomu, aby škola ponúkla žiakom takmer všetko, čo od nej potrebujú. Kvalita vyučovania na prvom stupni „malosťou“ školy neutrpí a nútiť malé deti cestovať je naozaj neprijateľné.
To, čo treba riešiť, teda nie je stav, keď v nejakej menšej obci chodia prváčikovia do školy doma, aj keď je ich v triede veľmi málo. Problém spočíva v tom, že existujú školy, do ktorých chodia žiaci druhého stupňa ZŠ a hlavne stredoškoláci aj v takom prípade, že na to neexistuje žiadne logické vysvetlenie okrem „logiky“ osobného prospechu zamestnancov danej školy a nejakým spôsobom spriaznených osôb. Rozhodne to nikdy nie je v záujme žiakov. Obhajovať tento stav je neospravedlniteľné, lebo je to jednoznačne neobhájiteľné a dokonca nemorálne.