Prezident Združenia podnikateľov Slovenska Ján Oravec v nich hovoril o zásadnom poklese chudoby a zmienil predpoveď, že „do roku 2030 chudoba, ako ju chápeme z hľadiska štatistických údajov, úplne vo svete vymizne“. Otázkou je, ako chudobu chápeme z hľadiska štatistických údajov.
Jeden dolár na deň
Známu úroveň chudoby jedného dolára na deň (presnejšie 1,02 $ v cenách z roku 1 985) prijala Svetová banka roku 1 990. Meranie o desať rokov neskôr však prinieslo zvýšenie celosvetovej chudoby a vari preto, píše Jason Hickel z Londýnskej školy ekonómie, banka zmenila medzinárodnú hranicu chudoby na 1,08 dolára v cenách z roku 1 993. Táto zmena znamenala obrátanie trendu a namiesto nárastu začala celosvetová chudoba zrazu klesať, a to o rovných 400 miliónov ľudí medzi rokmi 1981 až 2001. Hranica chudoby bola totiž celkovo nižšia vďaka inflácii.
Podobný účtovný trik si banka zopakovala roku 2 008, keď posunula hranicu chudoby na 1,25 dolára v cenách z roku 2005. Tentoraz sa počet ľudí, ktorí už zrazu neboli extrémne chudobní, zvýšil medzi rokmi 1 990 až 2 005 o 121 miliónov. V súčasnosti sa hranica chudoby stanovuje na úroveň 1,90 dolára v cenách z roku 2 011.
Dáta Svetovej banky o chudobe umožňujú tvrdiť, že za posledných 50 rokov na svete zmizli tri štvrtiny chudobných. Nezmizli. Len sa tu čaruje so štatistikami.
Čo presne toto číslo znamená? Ide o množstvo základných tovarov a služieb, ktoré človek potrebuje na život a môže si ich kúpiť za 1,90 dolára v Spojených štátoch. Skúste si predstaviť, že by ste mali vyžiť z 58 dolárov mesačne napríklad v Kansase. Že sa to nedá? Nuž zrejme preto stanovilo Ministerstvo poľnohospodárstva USA za minimálnu hranicu potrebnú na nákup jedla roku 2 011 5,04 dolára, a nie iba necelé dva doláre.
Na Slovensku bola hranica chudoby roku 2 016 na úrovni 347 eur, teda takmer 12 eur na deň v slovenských cenách. Aj to je veľmi málo, ale človek by s takou sumou zrejme neumrel od hladu. Inak je to v Indii. Nedávny výskum ukázal, že viac ako dvojnásobok ľudí, než koľko je extrémne chudobných podľa Svetovej banky, nie je schopných zaistiť si základné potreby.
Podľa Adama Wagstaffa tam majú deti, ktoré žijú na úrovni medzinárodnej hranice chudoby, 60 percent šancu, že budú podvyživené. V Nigeri dosahujú také deti trikrát vyššiu úmrtnosť, ako je celosvetový priemer. Medzinárodná hranica chudoby tak nie je v súlade s čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý zaručuje právo na životnú úroveň predpokladajúcu zdravie a blahobyt vrátane potravín, oblečenia a prístrešia.
Radšej päť na dožitie 74 rokov
Ako vôbec vznikol „dolár na deň“, ktorý by ľuďom mal stačiť na to, aby neboli chudobní? Išlo a stále ide o priemer národných hraníc chudoby niekoľkých najbiednejších štátov. Samotná štatistika však má úskalia. Pri prepočítavaní hranice chudoby pomocou parity kúpnej sily sa kritizuje, že sa táto „sila“ netýka len potravín, ale napríklad aj lacných služieb v zaostalých krajinách a následné prepočítanie tak umelo znižuje počet chudobných, pretože služby v štatistike ťahajú celkovú cenu všetkých tovarov a služieb nadol.
Ďalším problémom je, že parita kúpnej sily sa zisťuje pomocou prieskumov, ktoré však nezohľadňujú, že najchudobnejší môžu za rovnaké potraviny platiť viac, pretože napríklad kupujú v menších množstvách alebo žijú na miestach, kde slabá konkurencia nevedie k poklesu, no k nárastu ceny.
Výpočty Sanja Reddyho z New School v New Yorku a Thomasa Pogga z Yale ukazujú priemerne až o 42 percent vyššiu medzinárodnú hranicu chudoby v zaostalejších krajinách, ak sa namiesto všeobecnej parity kúpnej sily použije parita kúpnej sily iba pre obilniny a chlieb. Komu slúžia také štatistiky? Vieme, že nie sú dôsledkom exaktných meraní, otázkou je, či skorumpované vlády nezlepšujú štatistiky v záujme lepšieho PR medzinárodných organizácií bojujúcich s chudobou.
Ak je úroveň určená Svetovou bankou prinízka, ako si stanoviť etickú hranicu chudoby, nad ktorou by sa dalo žiť bez negatívnych zdravotných následkov? Peter Edwards z Univerzity v Newcastli navrhuje, aby priemerne zaručovala dožitie 74 rokov, teda aby človek pre výšku príjmu nemal kratší život, než aký ľudia obyčajne mávajú.
Táto hranica je na úrovni okolo piatich dolárov. Jej použitie by však znamenalo, že na svete by žilo okolo štyroch miliárd chudobných a že chudoba od roku 1981 vo svete neklesá, ako to tvrdí Oravec, ale rastie.
Dáta o chudobe od Svetovej banky sú sporné a svojím spôsobom porušujú ľudské práva. Ich užitočnosť je však zrejmá. Umožňujú ľuďom, ako je Oravec, ich opakovať a tvrdiť, že „za posledných 50 rokov na svete zmizli tri štvrtiny chudobných“. Nezmizli. Len sa tu čaruje so štatistikami.