Môžeme sa k tomu dopracovať rozličnými formami: viacnásobne použiteľnými výrobkami, znižovaním spotreby problémových výrobkov, uplatňovaním alternatívnych materiálov atď. Prevencia sa často spája najmä s obalmi z plastov, ktoré tvoria objemovo najväčšiu aj najproblémovejšiu komoditu komunálneho odpadu.
Nežiaducu prioritu medzi odpadmi z obalov majú plastové tašky. Ich objem narastá, Slovensko sa zaraďuje medzi európske štáty s najväčšou spotrebou tzv. igelitiek na obyvateľa. Na tento stav upozornila aj Európska komisia. Často sa dáva do kontrastu ich spotreba u nás a v Dánsku, kde sa uvádza len zlomok ich ročnej spotreby v porovnaní so Slovenskom.
O negatívnych dôsledkoch odpadu z plastov na životné prostredie sa už veľa popísalo a pohovorilo. Osobitne sa zvýrazňujú dopady ľahkých fóliových materiálov, vrátene platových tašiek a vreciek, na ohrozovanie vodných a morských živočíchov. Niet pochýb o tom, že situáciu treba rázne riešiť, vrátane administratívnych zásahov.
Nadmernú spotrebu igelitiek sa rozhodol minulý rok riešiť parlament prijatím novely spomínaného zákona, podľa ktorej sa od prvého januára 2018 spoplatnili všetky plastové tašky s hrúbkou od 15 do 50 mikrónov. Výška poplatku sa – zrejme alibisticky – nestanovuje a má ju určiť trh. A ten ju určil minimálne: 5 až 10 centov za kus.
Spoplatnením plastových tašiek sa objem odpadu z nich zrejme zníži, ale určite sa tento ekologický problém nevyrieši.
Slovensko tak urobilo ústretový krok voči smernici EÚ a Európskeho parlamentu, obchodníci a trhovníci poctivo igelitky už len predávajú, štatistiky začali hlásiť pokles ich spotreby, ľudia sú uvedomelejší a urobil sa krok v prevencii v znižovaní objemu odpadov. Pozitívne, ale…
Porovnanie spotreby akéhokoľvek tovaru v jednotlivých štátoch je štatisticky iste zaujímavé, ale akú má vypovedaciu schopnosť, hovorí niečo o kvalite a životnosti výrobkov? Je nízka spotreba igelitiek v Dánsku prejavom uvedomelosti tamojších občanov alebo prejavom požiadaviek na kvalitu igelitiek? A tá sa určite neprezentuje iba hrúbkou materiálu. Aká by asi bola spotreba plastových tašiek v tejto severskej krajine, ak by mali (ne)kvalitu tých našich? Nepodpisuje sa na spotrebe igelitiek u nás aj ich kvalita?
Taška, ktorá často nevydrží ani odnos od pokladne do auta a domov, nemôže byť opakovateľne použiteľná a zákonite končí v odpade. Často sa i s dávkou irónie spomína na rôzne „fetiše socializmu“. Iste medzi ne patria i v minulosti u nás vyrábané igelitky.
Tie vydržali nie jeden, ale niekoľko nákupov a mnohí ľudia ich mali ako samozrejmosť vždy pri sebe.
Možno igelitky takej kvality, hoci zrejme iného dizajnu, používajú i Dáni či obyvatelia v iných štátoch s ich nízkou spotrebou. Novela zákona z roku 2017 popri hrúbke tašiek mala určite riešiť ako významné preventívne opatrenie aj ich kvalitu.
Spoplatnením igelitiek sa objem odpadu z nich zrejme zníži, ale určite sa tento ekologický problém nevyrieši. Ich podstatná časť aj tak skončí na skládke. Ako sa asi naloží z peniazmi za spoplatnené igelitky? Ostanú obchodníkom ako zisk, z ktorého časť ako daň odvedú štátu. Obchodníci určite neboli v strate, ani keď boli tašky zadarmo, a ich nákupná cena je iste podstatne nižšia než 5 či 10 centov.
A čo životné prostredie, nemá nárok na podiel z poplatku za igelitky na riešenie svojich problémov? Na to novela zákona o odpadoch „akosi“ nemyslela.