Pretože aj keď je sloboda najvyššia hodnota, a nikto nemá rád zbytočné regulácie, nie je najvyššou hodnotou slobodne sa nevedieť vpratať do kože.
Parlament si minulý týždeň osvojil nápad občianskeho združenia Pracujúca chudoba a schválil zákon o povinnom zverejňovaní miezd v pracovných inzerátoch. Povinnosť pre zamestnávateľov uverejňovať ponúkanú mzdu má platiť od 1. mája, no Jana Kiššová z SaS sa už teraz zastrája, že len čo sa dostane do vlády, tento zákon zruší. A my sa tak potom môžeme zase vrátiť do stavu, keď uchádzači na pohovoroch hrali telepatickú hru „hádaj, na aké číslo myslím, a skús, či trafíš sumu, za ktorú ťa chcem zamestnať“.
Tomu odzvonilo. Firma má vždy jasnú predstavu o tom, koľko má na inzerované miesto vyhradené v rozpočte a v akom rozsahu sa chce pri vyjednávaní pohybovať. Takže je na čase, aby pri inzerovaní pracovnej ponuky svoju predstavu zverejnila prvá. Doteraz to totiž často fungovalo tak, že ju neprezradila ani len na pohovore. Uchádzač povedal číslo, personalistka si niečo napísala a povedala, že sa mu ozve. Keď ho potom neprijali, mohol nadobudnúť pocit, že asi strelil príliš vysoko. Alebo ho prijali a on netušil, či si nemohol vypýtať o kúsok viac.
Jednoducho, ak prišli dvaja porovnateľní uchádzači, prácu dostal ten, ktorý si vypýtal menej. Ak však teraz firma zverejní, že na ponúkané miesto hľadá človeka za sumu „od 700 eur hrubého podľa skúseností a schopností“, tak uchádzač bude vedieť, že už si nemusí pýtať 650, alebo ak sa bude cítiť na 800, tak závratne neprestrelí. Už vie, že sa o sume môže s ,,pohovorujúcim" baviť otvorenejšie, lebo pozná jeho predstavu. Je to len a len férové. Keď chcú firmy predstavu od uchádzačov, chcú uchádzači predstavu od firiem. Firma inzeruje pracovné miesto, ona hľadá uchádzača, ona má prvá prezradiť, čo všetko požaduje a čo všetko ponúka.
Nezverejňovanie miezd malo doteraz jediný účel: udržať uchádzača v neistote a zachovať si pri vyjednávaní výhodu. A tú má vždy pri vyjednávaní ten, kto má viac informácií. Teraz sa nerovný vzťah medzi firmou a zamestnancom trochu vyrovná.
Nezverejňovanie miezd v inzerátoch malo doteraz jediný účel: udržať uchádzača v neistote a zachovať si pri vyjednávaní výhodu.
Človek už nebude musieť cestovať z jedného mesta do druhého, brať si deň dovolenky, aby po dvoj- či trojkolovom prijímacom konaní zistil, že mu ponúkajú prácu za 600 eur hrubého. Už si nebudú konkurovať iba zamestnanci v tom, kto ponúkne menej, budú si musieť začať konkurovať aj firmy v tom, ktorá ponúkne viac.
V Rakúsku majú povinné zverejňovanie platov v inzerátoch od roku 2011. Spoločnosť Deloitte tam analyzovala dôsledky tohto zákona a zistila, že v čase nedostatku pracovných síl pôsobili inzeráty s nízkymi mzdami na uchádzačov odstrašujúco a firmám jednoducho nechodili životopisy alebo chodili pomenej. A presne v takých časoch žijeme aj my na Slovensku – chýbajú nám ľudia. Nielen kvalifikovaní, ale analýza ministerstva práce ukázala, že na pracovnom trhu nevieme zohnať ani len upratovačku. Za tie mizerné mzdy jednoducho už nikto nechce pracovať.
Firmy sa tohto opatrenia boja. „Hysterčia“, že je to zásah do ich slobôd dať si do inzerátu, čo chcú, že je to obrovská administratívna záťaž, že je to ďalšia regulácia, že plat je predsa o výsostnej dohode medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Každý, kto už niekoľko pohovorov absolvoval, dobre vie, ako toto „dohadovanie“ funguje.
Už teraz presakujú informácie od niekoľkých personalistov, že pred 1. májom stiahnu inzeráty a počkajú, aké sumy zverejní konkurencia. Ich obavám sa nemožno čudovať. Toto opatrenie spôsobí oveľa viac. Dlhoroční firemní zamestnanci zrazu uvidia, za koľko prijíma firma tých nových a možno sa im tie sumy nebudú páčiť a začnú si pýtať viac aj oni.
Je všeobecne známe, že na Slovensku ide z vyprodukovanej hodnoty zamestnancom 44 % a firma si necháva 56 %. Na Západe je to naopak, tam dajú zamestnancom 60 % a zvyšok si nechá firma. Peniaze teda sú, len zamestnanci sa doteraz nemali veľmi k tomu, aby si ich vypýtali a aby razantnejšie vyjednávali. Teraz však uvidia, koľko na ich pozíciu ponúkajú konkurenčné firmy. Budú motivovanejší prezerať si inzeráty a používať ponuky iných firiem ako páku pri vyjednávaní o zvýšení svojho platu.
A to je presne to, čo na Slovensku potrebujeme: prebudených zamestnancov, ktorí si za svoju prácu začnú pýtať oprávnene viac. A firmy sa oprávnene boja, že sa zamestnanci zobudia. Že sa začnú o svojich platoch rozprávať, a ktovie, čo im pritom napadne.
Prvého mája sa mizéria slovenských platov ukáže ako na tácke. Tieto informácie sa nebudú skrývať po špeciálnych weboch, v podobe priemerných čísel. Uvidíme, kto čo ponúka a čo za to požaduje. Oveľa zreteľnejšie sa ukáže, že od ľudí chceme, aby si za 500 až 800 eur zakladali rodiny, zabezpečovali svoje bývanie, šetrili si na horšie časy a dôchodky.