Bude Európa nemecká?

26.02.2018 09:00

Helmut Schmidt, západonemecký kancelár za Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD) v rokoch 1974 až 1982, už v pokročilom veku, ako 93-ročný, prijal pozvanie Sigmara Gabriela a Franka-Waltera Steinmeiera na snem SPD.

Štvrtého decembra 2011 na ňom predniesol prejav, ktorého hlavným obsahom bolo Nemecko v Európe, s Európou a pre Európu. Jeho slová sa neodlišovali od odkazu Helmuta Kohla, konzervatívneho kancelára, ktorý po zjednotení spolkovej krajiny záruku Nemecka nachádzal v európskej integrácii, varujúc pred „nemeckou Európou“.

Po skúsenostiach z posledných rokov je horúcou otázka, aké Nemecko a aká Európa vzídu z novej koaličnej vlády v Berlíne, pokiaľ, ako sa predpokladá, v marci vláda CDU/CSU a SPD vznikne. Podľa britského profesora ekonómie Simona Wren-Lewisa Nemecko pokladajú mnohé štáty eurozóny (nepochybne to platí i pre Slovensko) viac za model, ktorý treba nasledovať, ako za zdroj našich súčasných ťažkostí. Na otázku prečo sa najčastejšie odpovedá, že jeho výsledky za ostatné roky ako nízka miera nezamestnanosti a vysoká produktivita práce, hospodársky rast a prebytkový rozpočet dokazujú úspešnosť modelu.

Politika na úkor druhého

Nemecko je hospodársky v Európskej únii najsilnejšie a pre viaceré štáty eurozóny – Slovensko nevynímajúc – je najdôležitejším, respektíve jedným z najdôležitejších zahraničných investorov a obchodných partnerov. Jedným slovom je hodné nasledovania.

To, čo je na prvý pohľad jednoznačné, nemusí takým naozaj byť. Nízku mieru nezamestnanosti dosahuje Nemecko preto, lebo sa mu už roky darí vyviezť ju do zahraničia. Chronický prebytok vývozu nad dovozom, ktorý roky kritizujú už i Európska komisia a Medzinárodný menový fond, prispieva k nestabilite v EÚ, no i ku globálnej nerovnováhe.

Ak funkcionár chráni záujmy svojho štátu, robí len to, za čo ho platia. Ak to však bude robiť Weidmann ako prezident ECB, je dôvod mať strach.

Svoj diel viny mal aj pri vzniku krízy eura v roku 2010. Vysoký prebytok tzv. bežného účtu nie je iba dôsledkom vysokej produktivity nemeckého hospodárstva, no i nízkeho rastu miezd, ktorý za produktivitou práce dlhodobo zaostáva. Takáto politika sa zvykne nazývať „beggar-thy-neighbour“, inými slovami politika na úkor druhého. No napriek tomu, že v EÚ okrem inštitúcie procedúry nadmerného deficitu existuje i procedúra nadmernej nerovnováhy, Nemecko hranicu pre jej spustenie roky prekračuje – bez sankcií.

Nemecká politika vyrovnaného rozpočtu a presadenie tzv. dlhovej brzdy v čase, keď boli, naopak, nevyhnutné finančné stimuly, stála eurozónu desať rokov rastu. V Nemecku má táto politika za následok rozpadajúce sa cesty, mosty, schátrané školy a iné verejné budovy, a neprekvapuje, že rovnaká politika má rovnaké výsledky i u nás.

Rozvojová banka Nemecka Kreditanstalt für Wiederaufbau (KfW) odhaduje, že tzv. investičná medzera predstavuje 126 miliárd eur, teda okolo 4,5 percenta HDP, z toho 34 miliárd na cestnú infraštruktúru a skoro rovnakú sumu na školské budovy. Verejné investície v rámci HDP klesli z piatich percent v roku 1970 na dnešných 1,9 až 2 percentá.

Pocta Mariovi Draghimu…

Novým ministrom financií koaličnej vlády má byť primátor Hamburgu Olaf Scholz z liberálneho krídla SPD. Pravdepodobne nebude druhým Wolfgangom Schäublem, a podľa koaličnej zmluvy sa dá očakávať, že bude presadzovať „solidárnejšiu politiku“ v eurozóne. Odborníci sa však zhodujú, že netreba čakať veľké zmeny.

Na budúci rok sa skončí funkčné obdobie prezidentovi Európskej centrálnej banky (ECB) Mariovi Draghimu a očakáva sa, že jeho nástupcom bude Jens Weidmann, bývalý poradca Angely Merkelovej, ktorá ho urobila guvernérom Bundesbanky. Draghi podľahol nátlaku Nemecka v politike voči Grécku a nepochybne má na absolútne zlom manažovaní gréckej krízy svoj podiel viny. Na druhej strane ak niekto zachránil euro a eurozónu, bol to on, respektíve ECB. A bol to opäť on, kto mal odvahu presadiť nekonvenčné opatrenia, ktoré zamedzili tzv. tretiu recesiu presadením nákupu vládnych dlhopisov známeho ako kvantitatívne uvoľňovanie (QE).

… a nervozita z Jensa Weidmanna

Weidmann od svojej nominácie za guvernéra Bundesbanky nielen otvorene kritizoval politiku ECB, ale niektorými svojimi opatreniami znižoval aj efektívnosť tejto politiky. Keď Draghi roku 2012 povedal, že urobí všetko pre to, aby zachránil euro, a Weidmann napadol kroky, ktoré ECB začala realizovať, americký nositeľ Nobelovej ceny, známy svojím britkým jazykom, Paul Krugman napísal, že Weidmann chce zničiť euro.

Nemecký guvernér nesúhlasil s QE, lebo podľa neho to poškodzuje nemeckých sporiteľov, nemeckých penzistov, nemecké malé banky, ale i Deutsche Bank, najväčšiu nemeckú banku. Ak funkcionár štátu chráni záujmy svojho štátu, robí len to, za čo ho platia. Ak to však bude robiť Weidmann ako prezident ECB, je dôvod mať strach. Treba ho mať nielen z nadvlády nemeckých záujmov, no i z nemeckej ortodoxnej politiky, ktorú presadzoval Schäuble na ministerstve financií, a z politiky v rovnakom duchu, ktorú v ECB bude chcieť presadiť dnešný guvernér Bundesbanky Weidmann.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Európa #Helmut Schmidt #Nemecko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
34,99
Kytica Zimona 19

Kytica Zimona 19

33,9
Srdce farebné gerbery

Srdce farebné gerbery

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk