Následky proxy vojny, na ktorej sa zúčastnilo i Československo, by sa vari dávno „vstrebali“. Lenže bipolárne zápolenie stabilizovalo vyšinuté postkonfliktné pomery, v ktorých sa jedna krajina a jedno etnikum roztrhli vo dvoje.
Chronické napätie medzi Pchjongjangom a Soulom je dôsledkom skutočnosti, že si žiadny z veľmocenských hráčov neželal normalizáciu pomerov. Nedajbože zjednotenie. To sa, samozrejme, výrazne premietlo aj do vnútropolitického zriadenia oboch Kóreí. Takže až do prelomu 80. a 90. rokov fungovali obe krajiny zásadne ako diktatúra.
Ohľadom májového summitu Donalda Trumpa a Kim Čong-una je mnohé vo hviezdach. Ale už len stretnutie tých, ktorí sa predtým nastokrát prekliali, znamená nečakaný zlom.
V KĽDR sa to dosiaľ nezmenilo. Pod formálnou hlavičkou budovania komunistickej spoločnosti tam panuje dedičná orientálna despocia. V novom šate, ale po starom. To znamená, že i „najmladší z rodu Kimov“, rovnako ako jeho starý otec a otec, vládne s oporou aparátnikov Kórejskej strany práce, vystupňovaného šovinizmu a militarizmu. Dokonalo uplatňuje heslo „guľomety namiesto masla“. A práve preto štátna doktrína čučche, teda sebestačnosť, opakovane zápasila s hladomormi. Chmúrny paradox nedostatku potravín či spotrebného tovaru patrí medzi permanentné „sociálne istoty“ režimu.
Na južnej polovici polostrova sa dá od spomenutého obdobia hovoriť o postupnom uvoľňovaní pomerov. To sa dnes pomerne blíži k nášmu vnímaniu demokracie, i keď tam nápadne významnú úlohu zohrávajú niektoré hospodárske a vojenské oligarchie. K počiatkom tamojšej politickej liberalizácie prispeli aj letné olympijské hry v Soule roku 1988. Je preto dvojnásobne zaujímavé, že čerstvo skončená zimná olympiáda v Pjongčangu prináša priaznivé politické následky.
Ešte pred jej otvorením si Kim Čong-un s Donaldom Trumpom freudovsky zmerali veľkosť nukleárnych tlačidiel. Po jej skončení to vyzerá na uvoľnenie až zbytočne vyostreného stavu, ktorý súvisí aj s tým, že severokórejský diktátor musí vnútri systému obhajovať najvyšší post a s ním svoj život, zatiaľ čo prezident USA „len“ čelí neprestajným útokom domácich – ľavicových mediálno-politických elít.
Jeho nevzdelaná neotesanosť, ktorú okrem iného často ventiluje na sociálnych sieťach, spôsobuje administratíve USA zmätky doktrinálnej aj personálnej povahy. Aktuálne však spôsobila nečakaný krok. Obe excentrické hlavy štátov sa majú – vďaka sprostredkovaniu Južnou Kóreou – osobne stretnúť a rokovať o jadrovom odzbrojení. Ohľadom májového summitu sú ešte mnohé veci vo hviezdach. Ale už len obyčajná schôdzka tých, ktorí sa predtým nastokrát prekliali, znamená nečakaný zlom.
Ostávajme však triezvi, neverme na zázraky. Tie sa v medzinárodných vzťahoch nestávajú. Predstavu radikálneho posunu pri budovaní regionálnej bezpečnosti môžeme vopred vylúčiť. Uzatvorenie mieru alebo likvidácia zbraní hromadného ničenia, ktoré Severná Kórea pravdepodobne použila na odstránenie Kimovho nevlastného brata, neprichádza do úvahy. O vyhliadkach na zjednotenie dvoch štátnych útvarov jedného národa niet ani reči. Cynicky povedané, žiadny významný aktér si ich vlastne v súčasnosti nepraje.
Peking potrebuje nárazníkovú zónu, Moskva alternatívne odbytisko, Washington zámienku na protičínske vyzbrojovanie Japonska a Južnej Kórey. Na istú úroveň nepriateľstva sa preto môžeme spoliehať a priori. Lebo nikdy sa tak dobre nevládne, ako v érach strachu.