Pred štvrťstoročím ešte s povestnou „cigaretkou na dva ťahy“ vstúpil do života mladých a nadšených poslucháčov politológie. Učiteľ, ktorý v nich vedel prebudiť záujem o politiku, naučil ich politicky myslieť, vnímať nuansy zákutí politiky a písať tak, aby text mal myšlienku. Kolega, s ktorým sa dalo diskutovať o zmysle štúdia politológie v postkomunistickej krajine a súčasne cibriť zručnosti politickej analýzy. Priateľ, ktorý aj po rokoch rád privítal svojich študentov i kamarátov pod orechom vo svojej záhrade, kde otvorene diskutoval o tom, v akom stave sa nachádza slovenská politika.
Umeniu viesť dialóg sa spolu so spolužiakmi a celoživotnými priateľmi Martinom Bútorom a Milanom Zemkom učil od študentských liet. S nimi a s plejádou ďalších z generácie bratislavských vysokoškolákov 60. rokov vydával študentský časopis Echo. Odvážne a s jemu vlastným zápalom sa zasadzoval za hodnoty slobody a demokracie a súčasne sa nebál kriticky vyjadriť k aktuálnemu politickému dianiu alebo k tomu, čo bolo práve populárne.
Pre čitateľov odkryl zákulisie politických hier a usiloval sa im otvoriť oči, aby videli ako (ne)funguje slovenská politika.
Pri listovaní v Echu oslobodených či okupovaných vysokoškolákov, ktoré vydali po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, čitateľa trpko zamrazí. Pochopí, prečo tento časopis ležal mocným v žalúdku a prečo Michala Horského za jeho aktivity v období normalizácie potrestali tým, že sa nesmel verejne angažovať, ba ani vyjadrovať.
Stiahol sa z verejného života a zamestnanie našiel v pamiatkovom ústave. Politikou neprestal žiť ani vtedy, keď boli kritici pomerov socialistického realizmu režimom umlčaní. Šancu ukázať svoj cit pre politiku dostal po roku 1989. Spolu s priateľmi pôsobil v Koordinačnom centre VPN a bol aj redaktorom občasníka Verejnosť.
Vďaka nežnej revolúcii dostal druhú šancu. Mohol sa opäť slobodne vyjadrovať a spoznal svoju životnú lásku Terku Grellovú. Od marca 1990 bol šéfom volebnej kampane VPN a podieľal sa na úspechu hnutia v prvých slobodných voľbách. Na dva roky sa stal poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR a členom jej ústavnoprávneho výboru.
Po praktickej politike sa vrátil k teórii politiky. V roku 1992 bol jedným z tých, čo sa aktívne zapojili do procesu založenia Trnavskej univerzity a katedry politológie, na ktorej pôsobil až do roku 2006. Okrem toho učil aj na ďalších slovenských univerzitách. Najmä po tom, čo sa vrátil zo študijného pobytu na Georgetownskej univerzite vo Washingtone.V poslednom desaťročí Michal Horský nachádzal svojich poslucháčov aj medzi širokou verejnosťou, a to prostredníctvom tlačených alebo elektronických médií. Pozorne mu načúvali študenti i bežní ľudia, ktorí rozumeli jeho slovám a cítili z nich odbornosť a skutočnú človečinu, ktorá v iných analýzach zvyčajne chýba. Vždy sa však našli aj takí, čo mu nechceli či nevedeli porozumieť, a nie náhodou to boli často politici – hoc aj tí, s ktorými sa poznal roky.
Pred dvoma rokmi vydal knihu Politické hry – rozhovory, ktoré boli zlomkom jeho odbornej práce a názorov. Pre čitateľov odkryl zákulisie politických hier a usiloval sa im otvoriť oči, aby videli ako (ne)funguje slovenská politika, aké sú otvorené i skryté hrozby, pred ktorými dnes stojíme a ktoré bytostne ovplyvnia našu budúcnosť.
Ostatné dni ho, pochopiteľne, nenechávali chladným. Napriek oslabenému organizmu bol až do posledných chvíľ na pulze politického diania. Minulý piatok večer ešte napísal: „Vláda mení silného premiéra za slabého. Navzdory pôvodným vyhláseniam jej zakladateľov sa stala až neuveriteľne labilnou. Jej existenciu spochybnil prezident, ale aj občania na ulici. Avšak vďaka Bugárovi možno dostala ešte jednu šancu.“ Zbohom, Michal.