Na druhej strane už aj liberálni publicisti pripúšťajú, že opozičné strany majú silné väzby na podnikateľské záujmy, občas aj s veľmi tienistou stránkou. Za osobu blízku mafiánskym kruhom sa považuje predseda strany Sme rodina Boris Kollár. Šéf SaS Richard Sulík zase žiadal o rady Mariána Kočnera, podnikateľa s pochybnou povesťou. Prepojenia medzi politickými stranami a podnikateľmi na Slovensku v podstate charakterizujú celé obdobie po roku 1989 a neobmedzovali sa len na jednu časť politického spektra.
V roku 1989 kapitalistická trieda neexistovala. Pri vzniku triedy nových kapitalistov zohrali najväčšiu úlohu nové politické strany. HZDS Vladimíra Mečiara urobilo z podpory domácej kapitálotvornej vrstvy jednu zo svojich hlavných priorít. V kľúčových privatizačných projektoch boli väčšinou uprednostňovaní podnikatelia blízki tejto strane. Neoliberálne vlády vedené SDKÚ Mikuláša Dzurindu privatizovali pod vlajkou europeizácie a „odporúčaní“ EÚ. Do zahraničných rúk sa dostali kľúčové podniky.
Neoliberálna spoločenská atomizácia viedla aj k politickej atomizácii. To je jav, ktorý možno pozorovať iba na Slovensku.
Príležitosti, ktoré ponúkala privatizačná politika, však dokázali využiť aj domáce podnikateľské skupiny. Politika niektorých ministerstiev, napr. zdravotníctva, viditeľne rozšírila záujmy veľkých domácich kapitálových skupín. Okolnosti privatizácie z Mečiarovho aj Dzurindovho obdobia vyvolali závažné podozrenia z korupcie.
Privatizáciu a podporu domácich kapitálových skupín však nesprevádzali priemyselné alebo štrukturálne opatrenia. Domáci kapitál sa sústreďuje najmä do odvetví, ktoré nie sú výraznejšie vystavené medzinárodnej konkurencii, napr. do stavebníctva, realít a niektorých služieb (napr. zdravotníckych). Ide o typickú črtu periférneho, závislého kapitalizmu.
Významná časť domáceho podnikania je vysoko závislá od verejných obstarávaní. Takíto podnikatelia sú občas označovaní ako „tenderpreneurs“. V danom druhu podnikania majú špeciálny význam osobné prepojenia na politickú sféru.
Nový stranícky systém uprednostňoval silné prenikanie podnikateľských záujmov do politických strán. Štátny socializmus potlačil nezávislú organizáciu spoločnosti, ktorá sa politicky atomizovala. Iba zopár strán si dokázalo vytvoriť širšiu členskú základňu. SDĽ zdedila časť politického aparátu z čias štátneho socializmu.
Strany so silným ideologickým profilom ako KDH či s jasnou etnicko-národnostnou základňou mohli budovať celkom stabilné stranícke štruktúry. Neoliberálna spoločenská atomizácia viedla aj k politickej atomizácii. To je jav, ktorý možno pozorovať len na Slovensku.
„Dzurindom sa začal rozpad štandardných politických strán a nastalo obdobie presadzovania neštandardných strán. To nie je formálna vec – ich príznakom je maximálna miera nestability a minimálna miera lojality a predvídateľnosť vzájomných krokov,“ podotýka Peter Zajac, liberálno-konzervatívny intelektuál. Ďalšou črtou týchto strán je ich zvyčajne veľmi úzka členská základňa a nedostatočná prítomnosť na lokálnej úrovni. Strany sú často marketingovým produktom, chýbajú im vnútorné demokratické štruktúry a stávajú sa ľahko ovládateľným nástrojom v rukách podnikateľských skupín.
Spomedzi pravicových opozičných strán majú pomerne stabilnú členskú štruktúru iba KDH a SMK, ktoré sú v súčasnosti mimo parlamentu. Členská základňa SaS je síce malá, má však aspoň jasný – nacionalistický a extrémne neoliberálny program. OĽaNO a Sme rodina sa jednoznačne štylizujú do polohy antistrán. Líder OĽaNO je známy extravagantnými a často nepodloženými vyhláseniami.
Niektorí jeho poslanci sa hlásia k fundamentalistickým kresťanským trendom. Sme rodina je zas oligarchické zoskupenie a „one-man show“.
Opozičné strany nevedia čeliť stranícko-podnikateľským väzbám. Ich sociálno-ekonomické programy oslovujú úzky segment spoločnosti: podnikateľov a vyššiu strednú vrstvu. Vo svojej aktuálnej podobe je opozícia natoľko roztrieštená, že nedokáže vládnuť. Organizátori demonštrácií v podstate priznávajú, že opozícia má aj problematickú stránku. Snažia sa síce zachovať si odstup od všetkých strán, no svoje nádeje upierajú práve do opozície.
Personalizácia a nadmerná politizácia protestov majú tendenciu odkláňať sa od štrukturálnych koreňov problematického stranícko-podnikateľského spojenia. Vládne strany podcenili, nakoľko hlboko zakorenený je hnev v spoločnosti. Zmeny v zložení vlády nebudú stačiť. Osud sesterských sociálnodemokratických strán v Poľsku a Maďarsku by mal byť pre Smer varovaním. Po početných škandáloch sa z nich stali skôr marginálne politické sily.