Podľa najnovších informácií dostávali firmy spriaznené s talianskou mafiou dotácie od roku 2004, teda už od čias druhej vlády Mikuláša Dzurindu (a Ivana Mikloša). Ďalší zo zlomových precedensov, ktoré podryli fungovanie občianskej spoločnosti, sa datuje do jesene 2011. Vtedy dal Ľubomír Galko odpočúvať politických oponentov, novinárov, dokonca i svojich koaličných partnerov. Na zasadaní parlamentného branno-bezpečnostného výboru sa vtedajší minister obrany za SaS bránil vetou: „Však to robili všetci!“
Niekoľko týždňov nato vybuchla Gorila – najväčšia korupčná aféra v dejinách samostatného Slovenska, ktorej hlavnými protagonistami boli predstavitelia vládnej koalície vedenej Dzurindovou SDKÚ. Dosiaľ sa dôsledne nevyšetrila. Väčšinu médií primárne zaujímalo, ako túto kauzu spojiť s Robertom Ficom a následne zamiesť pod koberec. Prečo? Lebo sú v tom predsa „naši“. Príznačné pre túto dobu je, že tých „našich“ sa ukazuje akosi priveľa.
Dnes tí istí, čo vtedy zatvárali oči v médiách, mimovládkach či v politických stranách, vyjadrujú zdrvujúce znepokojenie nad stavom občianskej spoločnosti a požadujú vypísanie predčasných volieb. Ale kde boli, keď sa drali na povrch prvé príznaky o tom, ako to na Slovensku funguje? Prehliadali to, až sa dospelo k bodu, keď je podozrenie, že sa vraždí kvôli tomu, čo sa mohla verejnosť dozvedieť. Zrazu sa tvária, že sa ich to začalo týkať až teraz.
Situácia je naozaj zlá, potrebuje hĺbkovú reštrukturalizáciu demokratických inštitúcií, zabezpečenie skutočne nezávislých súdov a objektívnej žurnalistiky, ktorá bude spĺňať kontrolnú funkciu, a nie selektívnu, účelovú politickú agitku. Zároveň je na zamyslenie, čo sa ponúka ako alternatíva voči súčasnej vládnej koalícii. Prívlastok „opozičný“ sa môže zdať ako stále profesijné zaradenie, keďže väčšina strán nemá ani len skutočnú ambíciu či schopnosť vládnuť. Ich lídri vedú medzi sebou spory a prehlbuje sa fragmentácia opozície.
Ústavné možnosti, ako dosiahnuť predčasné voľby, sa vyčerpali, a ak by sa aj voľby mali konať, pravdepodobne by situáciu nevyriešili. Prípadná požiadavka na odstúpenie novej vlády by nebola legitímna a zakladala by sa iba na akomsi pocite krivdy, ktorý neúspešne predstiera opozícia už takmer desaťročie.
Požiadavka na odstúpenie novej vlády by sa zakladala iba na akomsi pocite krivdy, ktorý neúspešne predstiera opozícia už desaťročie.
Pri nostalgických analógiách s rokom 1989 by sme si mali spomenúť, že vtedy sa štrngalo aj za to, aby sme mohli svojich zástupcov vybrať v slobodných a demokratických voľbách. Tomu momentálne požiadavky opozície i protestujúcich na uliciach odporujú. Vytvárajú tak akýsi paradox liberálno-demokratickej menšiny, akoby najradšej volili len oni sami a zvyšok obyvateľstva by zbavili volebného práva.
Opozícia sa dlhodobo ukazuje ako skupinka nadšencov pre tlačové konferencie, ktorá je vlastne len do počtu. Svoju príležitosť zbaviť sa Smeru sama trestuhodne zahodila. Na druhej strane sa ukázalo, ako ďaleko má Smer od sociálnej demokracie, keď musí vymýšľať riešenia ad hoc ako najbližšie odrazy myšlienkových pochodov vedenia strany.
Smutným faktom ostáva, že vražda dvoch mladých ľudí dnes už pomaly nikoho nezaujíma. Tragikomické obviňovanie dvoch táborov medzi sebou, koho tento závažný zločin zaujíma menej, iba poukazuje na stav slovenskej politiky, kde stačí jedno oko a jedna ruka na to, aby jej ktosi dominoval.