Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii vtedajší nemecký minister zahraničných vecí Sigmar Gabriel uviedol, že veľmoci USA, Čína a Rusko predstavujú „mäsožravé“ štáty (rozumej expanzívne, rozpínavé), zatiaľ čo EÚ je „vegetariánom“, teda mierumilovným zoskupením štátov, ktoré zo zásady nerieši konflikty silou. Dodajme, že je to zatiaľ prvá a jediná soft-powerová veľmoc v dejinách ľudstva, ktorá si nekladie za cieľ vojenskú expanziu. Ľudstvu trvalo tisícročia krvavej histórie, kým sa vypracovalo na úroveň prvej neagresívnej veľmoci v podobe EÚ. V prípade jej úspešného rozvoja by mohla priťahovať aj ďalšie štáty na svoju vyššiu civilizačnú úroveň. Preto by to bolo nerozvážnym historickým hriechom nezodpovedných politikov, ak by EÚ doviedli k rozpadu.
Smutná pravda je taká, že v krajinách V4 sa eurofondy stali častou záležitosťou oligarchických štruktúr, ktoré sú blízke vládnucim politickým stranám.
Jednou z takých výziev, ktoré by mohli viezť k rozpadu únie, je aj čoraz kontroverznejšia politika zoskupenia V4. Mám na mysli fakt, že krajiny V4 sa v uplynulom období čoraz viac transformujú z demokratického politického a ekonomického systému na model eurofondového oligarchického systému. Ten už neslúži občanom, ale predovšetkým klientele podnikateľsko-oligarchických skupín, a tak generuje rastúce politické a sociálne napätie, trenice, konflikty medzi menšinovou oligarchiou a väčšinovou občianskou spoločnosťou. Jednoducho eurofondy sa príliš často vydávajú na zbytočné projekty, „len aby sa eurofondové financie stihli vyčerpať“, pritom radovým občanom neprinášajú takmer žiadny prínos. Smutná pravda je taká, že v krajinách V4 sa eurofondy stali výlučnou záležitosťou oligarchických štruktúr, ktoré sú blízke vládnucim politickým stranám. Otvárajú sa tak finančné nožnice v prospech oligarchov a v neprospech väčšiny spoločnosti. Túto politiku je možné nazvať „politikou antisolidarity“ a jej nositeľom je „eurofondový oligarchický systém“. Ako taký, je charakteristický pre celú skupinu štátov V4.
Vo vnútornej politike sa tak prejavuje politika antisolidarity voči stredným a nižším vrstvám zamestnancov a robotníkov. Napríklad podľa medializovaných informácií na Slovensku s 5,5 milióna obyvateľov v súčasnosti pripadá zhruba 1,5 milióna exekučných konaní. Za uplynulých takmer 30 rokov sa priemerná výška starobných dôchodkov v SR vôbec nepriblížila k ich priemernej výške napr. v susednom Rakúsku, ktoré je tiež členom toho istého EÚ, ako je aj Slovensko atď.
Príčiny vzniku týchto priepastných rozdielov v krajinách V4 ani zďaleka nie sú len ich vnútornou záležitosťou. Politika antisolidarity môže ohroziť jednotu únie a postupne viesť aj k jej rozpadu. Je predsa historickým paradoxom, že krajiny, ktoré čerpajú v rámci EÚ vysoké podiely štrukturálnych eurofondov, vo svojej zahraničnej politike akoby prioritne trvali len na svojej politike antisolidarity – nech to stojí, čo to stojí. Politici aj médiá by však mali na tieto výzvy a hrozby férovo upozorňovať verejnosť, pretože v tejto hre je toho pre Slovensko veľmi veľa. Stačí si uvedomiť, čo by to znamenalo pre občanov Slovenska, ak by nebodaj došlo k rozpadu únie a aj obyvatelia skupiny V4 by prišli o výhody Schengenu, jednotnej európskej meny euro a došlo by k obnove vnútorných hraníc jednotlivých štátov atď.
Stačí sa pozrieť na to, aké obrovské ťažkosti prináša brexit pre Veľkú Britániu a môže si každý domyslieť, že ani pre nás by to neprinieslo menej závažných problémov.