Doznievajúci Manifest

„Buržoázia utvorila za svojho sotva storočného triedneho panstva hromadnejšie a kolosálnejšie produktívne sily ako všetky predošlé pokolenia dovedna. ...veď ktoré z minulých storočí tušilo, že v lone spoločenskej práce driemu také produktívne sily!“

15.04.2018 17:00
debata (1)

Tieto slová obdivu ku kapitalistickej spoločnosti neboli prednesené v knihe Friedricha Hayeka, ale v Manifeste komunistickom strany, publikovanom pred 170 rokmi. Karol Marx v ňom s Fridrichom Engelsom predvídali rozvoj industriálnej spoločnosti, ktoré sa napĺňajú podnes.

Buržoázia, ktorá vzišla z feudálnej spoločnosti ako víťaz, do nich priniesla technologický pokrok a prevliekla nimi niť prepojenosti a závislosti. „Urobila dedinu závislou od mesta, … zaostalé a nerozvinuté krajiny závislými od krajín civilizovaných, roľnícke národy od národov buržoáznych, Východ od Západu.“

Nie sú dnes azda obce tiež podriadené hlavnému mestu? Nie sú na globálnej úrovni výrobné haly Číny, Indie či Slovenska podriadené kanceláriám Západu? Napriek tomu, že sa práca vykonáva za skromných podmienok, jej plody žnú organizačné centrá oplývajúce blahobytom. Ruka v ruke s tým dochádza i k premene zavedených sociálnych vzťahov. Autoritu, úctu či odbornosť kedysi vážených povolaní strieda a čoraz viac presahuje potreba zarábať a uživiť sa. Ponižujúca predajnosť zobrala rešpekt a dôveru učiteľom, lekárom i vedcom.

V dôsledku toho záleží stále viac na ich cene a menej na ich kvalite, úrovni, cti či presvedčení. Tieto pohyby neobchádzajú ani osobné vzťahy, ako je tradičná rodina, na ktorej rozpad Manifest tiež upozorňuje. V západných krajinách sa dnes niečo okolo polovice detí rodí slobodným matkám alebo s nimi vyrastá, pričom polovicu domácností veľkých miest tvoria slobodní jednotlivci. Problém, ktorý pozoroval Marx, bol ten, prečo kapitalizmus so svojím obrovským potenciálom nedokázal zabezpečiť živobytie pre väčšinu pracujúcej triedy alebo aspoň prijateľné podmienky pre život.

Z premien modernej spoločnosti vypozoroval, že v nej „bieda rastie ešte rýchlejšie než obyvateľstvo a bohatstvo“. Tento neustály nepomer nespôsobuje chyba, ale, naopak, prednosť kapitalizmu vyrábať rýchlejšie, než je spoločnosť schopná spotrebúvať. To je napokon dôvod, prečo vznikajú krízy. Nové výrobné spôsoby a prostriedky, ktoré uľahčujú prácu, si zároveň vyžadujú menej pracovnej sily. V dôsledku toho sa stávajú prebytočnými nielen zastarané stroje, ale aj ľudia.

Príčinou tejto tendencie nie je technologický vývoj, ale voľná konkurencia poháňajúca pokrok a znižujúca podiel pracovnej sily na produkte. Háčikom je, že zatiaľ čo sa pracovný proces zaobíde bez ľudí, ľudia sa bez práce nezaobídu, keďže v kapitalizme predstavuje pre drvivú väčšinu jediný zdroj obživy. Marxovi preto buržoázna spoločnosť pripomínala „čarodejníka neschopného naďalej opanovať tajomné sily, ktoré vyvolal“. V snahe vysporiadať sa s týmto nepomerom stále počúvame o nevyhnutnosti byť flexibilný, prijímať akékoľvek ponuky práce, využívať každú minútu na sebarozvoj a prispôsobiť sa požiadavkám trhu. Na základe tohto vyostrujúceho sa rozporu došiel Marx s Engelsom k záveru, že buržoázia si s efektívnejšou výrobou zároveň „produkuje svojho vlastného hrobára“.

Nik nemôže s istotou povedať, že ničivá nerovnosť povedie k zmenám. Srdcom dejinných pohybov naďalej ostáva sociálna prax.

Je však dnes ešte možné hovoriť o proletariáte ako o revolučnej pracujúcej triede? V čase vydania Manifestu v roku 1848 sa slovom strana označovala určitá tendencia či politický názor schopný rozvinúť sa do nejakého druhu organizácie. Robotnícke a socialistické strany sa v „rozvinutých“ krajinách s demokratickým volebným právom objavili až na konci 19. storočia. Počas prvej svetovej vojny sa rozdelili na revolučnú – boľševickú – vetvu, ktorá dnes v Európe nehrá rozhodujúcu úlohu, a druhú – umiernenú, ktorá sa stala pilierom demokratického kapitalizmu.

Táto vetva sa dostala aj do 21. storočia. V rámci nej však už proletariát nekonfrontuje buržoáziu, no stáva sa jej partnerom. Možno dokonca povedať, že od 80. rokov jej svoje iniciatívy stále viac prispôsobuje. Ťažko však už dodať, že k vzájomnému prospechu. Ak nahliadneme do Správy o svetovej nerovnosti, zistíme, že sa rozdiely medzi krajinami znížili. Žiaľ, vôbec nie tak, ako by sme si želali. Za posledných 40 rokov totiž sociálna nerovnosť Ruska, Číny, Indie a Brazílie dobehla nerovnosť Severnej Ameriky. Aj tu dnes horných 10 percent spotrebúva polovicu národných príjmov, a najbohatšie jedno percento v rámci toho spotrebúva až 20 percent vyprodukovaných národných príjmov.

Pozícia tých, čo si na živobytie zarábajú prácou, sa zhoršila a naďalej sa zhoršuje. Bohatnutie malej privilegovanej časti šlo na ich úkor. Aký bude ďalší vývoj? Bude to znamenať začiatok prechodu od súkromných prostriedkov k spoločenskému riadeniu v celosvetovej miere? Do sveta, kde by konečne nik nežil na úkor iného, ale slobodný rozvoj jednotlivca by bol rozvojom všetkých? Kým Engels chápal tento spoločenský vývoj ako objektívnu zákonitosť, Marxovo čítanie bolo otvorenejšie. Nik totiž nemôže s istotou povedať, že pokračujúca ničivá nerovnosť povedie k zmenám. Srdcom dejinných pohybov naďalej ostáva sociálna prax.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba
Viac na túto tému: #komunizmus #Karl Marx