Limity krivých paragrafov

Tí, čo čítajú detektívky, mi dajú za pravdu, že v každom modernom románe, kde sa vyskytujú vraždy, majú autori zaužívané také algoritmy vyšetrovania, kde hneď od začiatku prichádzajú na scénu popri vyšetrovateľoch, fotografoch a tých, čo berú odtlačky a podobne, automaticky aj súdni lekári. Ako prirodzená a pevná súčasť vyšetrovacieho tímu.

17.04.2018 17:00
debata (2)

Môže to byť fikcia, no má racionálne dôvody. My máme iné postupy. Dokonca to považujeme za výhodu, ak lekár, ktorý vidí mŕtvolu prvý, je iná osoba ako tá, čo robí pitvu. Aspoň môžu spolu polemizovať, predsa v konfrontácii názorov sa kuje železo pravdy. Načo je dobrá takáto polemika? Aby nebolo nič jasné. Chaos je dobrá pôda na dezinformácie, no aj na prikrývanie procesných chýb. Keď za predchádzajúceho režimu padlo lietadlo, tak sme s určitosťou vedeli, že nikdy nebudeme vedieť prečo. Ustanovila sa vyšetrovacia komisia, a tá robila všetko pre to, aby verejnosť otupili naťahovaním času donekonečna. Niečo to pripomína.

Nič sa nezmení samotnou výmenou ministra vnútra ani policajného prezidenta. Náš súčasný politický systém nás vháňa do konfrontácií, ktorých obeťou budeme raz my všetci.

Po zmene režimu sme hľadeli s nádejou do budúcnosti, ale prítomnosť sme si akosi nechceli pripustiť. Následkom nepotrebných a zlých reforiem sme odštartovali rozvrat zdravotníctva, školstva i kultúry. Nadvládu peňazí pociťujeme prisilno takmer všetci. Ľudia na námestiach dnes preto protestujú nielen proti vláde, no vyjadrujú sa aj k tomu, čo je v našej spoločnosti choré. Viniť za to len vládu Roberta Fica či tú súčasnú by nebolo spravodlivé.

Závratne rýchlo prebehlo 28 rokov inej slobody, ale obyčajný človek, nie ten na ekonomickom Olympe, previazaný s tým druhým, politickým, ju nejako zvlášť nepocítil. Veď všetky pravdy, ktorými sme boli živení od pádu komunizmu, sa ukazujú ako veľmi relatívne. Napríklad voľný pohyb kapitálu bežného človeka nevzrušuje, lebo slúži len tým, čo ho majú.

Všemocný trh zďaleka nie je všeliek na hospodársky rozvoj a súkromné vlastníctvo dávno nezaručujú kvalitu poskytovaných služieb. Sociálne prvky na demokratickej scéne mali byť zárukou pre obyčajných ľudí, nie pre stranu Igora Matoviča, že strana Smer-SD pôjde smerom k občanovi, a nie naopak. Preto si získala toľko sympatizantov a nemožno povedať, že by svoj program neplnila.

Lenže podhubie politiky na Slovensku, ktorého základy sa položili za vlády Vladimíra Mečiara a žiaľ „kultivovali sa“ nasledujúcimi vládami Mikuláša Dzurindu, vykonalo svoje. Úplne rozumiem davom na námestiach, že toho majú dosť, ibaže svojím konaním nechtiac napomáhajú naspäť k moci tým, ktorí boli na začiatku tejto úbohosti.

Hoci nie som právnik, veľakrát v živote som pocítil limity zlého zákona. Takého, ktorý sme si my sami navrhli a odhlasovali prostredníctvom svojich volených zástupcov, pre ktorých sme zaujímaví len pred voľbami. Roky sa hovorí o tom, že vymožiteľnosť práva na Slovensku je žalostná. Kauzy sa vlečú, policajti robia procesné chyby, sú nekompetentní, prokurátori politicky angažovaní a viacerí sudcovia podplatení. Advokáti nemajú svedomie, obhajujú neobhájiteľné, a výsledkom tohto procesu je, že obyčajný človek, ktorý by rád veril v justíciu, sa bojí.

Nie je to dostatočný dôvod na to, aby sa naši volení zástupcovia vrátane prezidenta v konflikte o moc zastavili? Sadli si za okrúhly stôl a odborne, historicky bez emócii a politiky sa pokúsili dohodnúť nové pravidlá hry, ktoré budú smerovať k náprave a budú sa dodržiavať v záujme ich samých? Lebo nič sa nezmení samotnou výmenou ministrov vnútra ani policajného prezidenta. Náš súčasný politický systém vrátane volieb, samospráv, bezpečnosti a justície nás vháňa do konfrontácií, ktorých obeťou budeme raz my všetci.

© Autorské práva vyhradené

2 debata chyba
Viac na túto tému: #legislatíva #Za slušné Slovensko