Po zvolení Václava Klausa za českého prezidenta sa terčom jeho útokov stalo každé nové vedenie „jeho“ ODS. Podobne je to v prípade jeho nástupcu na Pražskom hrade Miloša Zemana, ktorý vytrvalo hádže polená pod nohy „svojej“ ČSSD. V prípade KDÚ-ČSL bol dôvodom na zmenu vedenia odchod zo Snemovne, lebo až mimoparlamentná strana si za predsedu zvolila Pavla Bělobrádka. Podobná situácia nastala u kresťanských demokratov na Slovensku, keď až odchod strany z Národnej rady umožnil nástup na predsednícku stoličku Alojzovi Hlinovi.
KDH predtým natoľko obmedzovalo aktívneho Daniela Lipšica, že si založil vlastnú stranu. Tak ako po nezhodách so Stranou demokratickej ľavice Robert Fico Smer – sociálnu demokraciu. Béla Bugár po odchode z SMK vykročil na cestu s novým politickým projektom a dosiaľ hľadá svojho nástupcu. HZDS vždy bolo Mečiarovo, Boris Kollár a Marian Kotleba zhodnotili značku partají svojimi menami v názvoch.
Vytváranie dojmu osobnej jedinečnosti nájdeme v každej sfére. Tam, kde by sme mali hľadať príčinu, riešime už len dôsledky.
Príkladov u nás aj v Česku sa nájde viac. Je ich dosť na to, aby sa nad tým nezamýšľala výlučne členská základňa či sympatizanti. Ak si uvedomíme, že strany sú architektom politických rozhodnutí s dôsledkami na každého z nás, táto téma získava širší spoločenský rozmer.
Keď si pomôžeme teóriou elít, ktorá spája politiku so spoločnosťou, musíme konštatovať, že kontinuita neznamená izolovanosť a nie je garanciou nenahraditeľnosti. Jej sila spočíva v schopnosti zabezpečiť plynulú výmenu elít tak, aby sa so zmenou spájala čerstvosť v témach a nová dynamika. To, čo politickej strane nedáva osobnú nálepku v podobe mena lídra, ale skôr spájanie značky s konkrétnou agendou.
V dobe, keď je pohodlným výťahom do politiky politický marketing a práca s pocitmi nahrádza program východísk a riešení, potrebujeme tzv. konfekčných politikov. Pre niekoho možno nudných, pre dnešok nevhodných. Ale opak je pravda. Mimoriadne potrebujeme takých, ktorí garantujú kontinuitu v hodnotách, ponúknu elementárnu politickú slušnosť, urobia politiku zrozumiteľnejšiu a pre ľudí aj dôveryhodnejšiu. A samozrejme, namiesto bulvarizácie obsadia verejný i mediálny priestor odbornosťou. Veď politik by mal byť pozitívnym vzorom a nie tým, kto posúva hranice osobných útokov, lebo to je návod ostatným, kde až môžu zájsť v správaní a vo vyjadrovaní.
Výbavou štandardných strán preto musí byť prirodzená reprodukcia vo forme prípravy a následnej personálnej obmeny. Bez záložného plánu môže aj menší výpadok paralyzovať systém. Kým nad týmto rizikom bude prevládať pocit osobného ohrozenia, dovtedy zostane budúcnosť strán taká neistá, ako aj ďalší vývoj spoločnosti.
Príklady a skúsenosti z partají sú slabinou mnohých ďalších organizácií, ktorých predstavitelia vidia v budúcnosti seba, a nie to, čo je poslaním subjektu, ktorý momentálne reprezentujú. Dokonca ešte aj usmievavá predavačka má neraz problém s mrzutou prevádzkarkou, ktorá žije v presvedčení, že obľúbenosť podriadenej je prvým krokom k jej možnému ohrozeniu. Vytváranie dojmu osobnej jedinečnosti nájdeme v každej sfére. Tento postoj sa stal takou samozrejmosťou, že tam, kde by sme mali hľadať príčinu, riešime už len dôsledky. Pritom stačí záložný plán, v ktorom schopnosti dostanú zelenú, perspektíva oranžovú a výhovorky červenú. Tak, aby sme sa nedostali do slepej uličky.