Skúsme sa však pozrieť sami do svojich radov, ako mimovládky fungujú. Mnohé (dúfam, že väčšina) vykonávajú záslužnú a prospešnú robotu, na ktorú štát a podnikateľský sektor z rozličných dôvodov rezignujú.
Veľa treťosektorových ľudí robí z presvedčenia, že u nás zlyháva čosi, čo treba zachraňovať – prírodou počnúc, cez pamiatky, po ľudí bez domova a rómske komunity. Mnohí rozvíjajú to, čo nepodporuje alebo podporuje iba sčasti štát, samospráva či podnikateľské prostredie, napríklad sociálne služby.
Ľudia v mimovládkach robia obetavo, nad rámec pracovného času, často za peniaze, ktoré ich členovia a sympatizanti zarobia vo svojich „hlavných zamestnaniach“. Pomoc zo štátu, z rozličných dotačných programov sa postupne obmedzuje, zahraniční donori po vstupe Slovenska do Európskej únie viac-menej odišli. Významným zdrojom podpory môžu byť eurofondy, keby neboli také prebyrokratizované a keby nebolo treba na ich použitie vysoké spolufinancovanie.
Čo sa dá v treťom sektore urobiť preto, aby sa poctiví dokázali oddeliť od nepoctivých? Treba mať čo najviac otvorené dáta.
Zanietení ľudia si už zvykli, že často robia na úkor svojej rodiny, že vydávajú knižky a tlačiarňam za to platia v splátkach, čo by sa asi tiež nedalo, keby majitelia tlačiarní neboli altruisti. Mnohé podujatia organizujú na dlh, chodia prednášať za pekné slovo, každé euro v dlani trikrát obrátia, aby ho vynaložili efektívne. Čakajú na dotácie, ktoré majú pokrývať celoročné aktivity do júna, lebo až vtedy je štát schopný podpísať zmluvy.
Pri predkladaní žiadosti o dotáciu spravidla potrebujete zohnať viac ako desať kadejakých potvrdení od výpisov z registrov po list od inšpektorátov práce. A to žiadate projekty v tisícoch, a nie v desaťtisícoch eur. Pri ich zúčtovaní blok za pol druha eura treba odkopírovať trikrát, za faktúru na dopravu za 100 eur musíte predložiť verejné obstarávanie. Zvykli sme si…
Ale v tomto prostredí sa usadili aj pseudomimovládky, kde jedna záujmová skupina na tej istej adrese má zaregistrovaných niekoľko občianskych združení a podľa potreby dokáže vybrať zo zásuvky vhodnú pečiatku. Veľa roboty za nimi nenájdete, no vďaka lobingu sa dokážu dostať k dotačným zdrojom a náležite ich vydrancovať.
Neprekáža im, že profitujú z tém, ktoré sú citlivé, že to, čo použijú vo svoj prospech, sa nedostane pre ľudí s postihnutím, seniorom alebo Rómom. Potrebujú uspokojiť vlastné potreby, niekedy individuálne a inokedy záujmy malej skupiny osôb. A potom štát namiesto, aby oddelil zrno od pliev, zavedie nejaký ďalší kontrolný mechanizmus.
Títo „profiobhajovatelia práv“, „profizástancovia znevýhodnených“, „profi Rómovia“ ponúknu bezchybné vyúčtovania, veď papier znesie všetko, alebo jednoducho vytiahnu pečiatku novej mimovládky… Možno práve najmä takých ministerka Laššáková pozná a potom jej treba odpustiť nešťastný výrok, lebo sa vyjadruje iba na základe osobnej zlej skúsenosti.
Čo sa však dá v treťom sektore urobiť preto, aby sa poctiví dokázali oddeliť od nepoctivých? Nuž aby sme ten už tak zbyrokratizovaný systém nezaťažili ďalšími potvrdeniami, treba mať čo najviac otvorené dáta.
Registre s predkladanými projektmi, transparentným posudzovaním, jednoznačnými pravidlami na konflikt záujmov, registrami so záverečnými správami a vyúčtovaniami. Jednoducho tak, aby sa dala v každom momente nájsť informácia, kto a ako v neziskovom sektore pracuje. Verejné finančné zdroje predsa musia byť verejne kontrolovateľné.