Ako predchádzať odpadu

Európska komisia nedávno vo svojej správe konštatovala, že Slovensko sa polepšilo v oblasti separovaného zberu odpadov, naďalej ich však skládkuje vo výraznej miere a zaostáva v ich zhodnocovaní. Úroveň recyklácie je hlboko pod priemerom Európskej únie. Je teda čo zlepšovať.

28.04.2018 09:00
debata

Ministerstvo životného prostredia už v predstihu pripravilo návrh zákona o zvýšení poplatkov za skládkovanie odpadov s diskutabilným cieľom zvýšiť podiel ich recyklácie. Diskutabilným nie preto, lebo nie je neochota recyklovať, ale chýbajú recyklačné kapacity. Pritom to isté ministerstvo neplnenie programu predchádzania vzniku odpadov zdôvodňuje silným recyklačným priemyslom.

Ten by vraj mal pri znižovaní objemu odpadu problémy s vyťaženosťou svojich kapacít. Možno sa tým mysleli aj recyklačné kapacity v Číne, kam roky smeroval nemalý objem u nás vyseparovaného odpadu, najmä z plastov. Ale po zákaze a obmedzení ich vývozu do Číny sa situácia so zhodnocovaním vyseparovaného odpadu u nás ešte viac skomplikovala.

Spotrebiteľ má záujem o výrobok, ktorý dlho výdrží, dá sa za prijateľnú cenu opraviť, ale má o výrobu takýchto produktov záujem aj výrobca?

Počas Dňa Zeme sa prezentovalo viacero aktivít smerujúcich k ich znižovaniu. Jednou z nich bola i filozofia „zero waste“ a v jej rámci „reuse“ – znovu použi a oprav. Odporúča sa nahrádzať jednorazové výrobky trvalejšími, nie všetko pokazené vyhadzovať, no usilovať sa o opravu pokazenej veci a podobne. Je však pri plnení tohto zámeru vždy tá pomyselná loptička len na strane spotrebiteľov, občanov?

V poslednom období nezanedbateľný podiel odpadov tvorí tzv. elektrošrot zahrňujúci bielu techniku, domáce elektrospotrebiče, elektroniku atď. Medziročný nárast vzniku tohto odpadu patrí medzi najväčšie zo všetkých druhov. V čom je príčina? Určite i v tom, že mnohé výrobky sa už vyrábajú a dodávajú na trh ako jednorazové, neopraviteľné.

Často sa s určitou dávkou irónie prezentujú viaceré v minulosti vyrábané produkty ako tzv. fetiše socializmu. Iste išlo o také, čo svojím dizajnom nezodpovedali svetovým trendom, nepoužívali sa na ich výrobu najmodernejšie technológie, materiály, dávali na ne len polročnú záruku. Mali však dlhú životnosť, boli opraviteľné a opravy cenovo prijateľné. Pokazenú žehličku, elektrický varič, fén či televízor neraz dokázal v lepšom prípade opraviť i šikovný domáci majster, v horšom špecializovaný servis.

V odpade končilo preto iba málo výrobkov. Ponuka trhu v tom čase nebola veľmi široká, kým v súčasnosti je prakticky pri každom elektrosortimente podstatne pestrejšia, s rozličnou kvalitou, v rôznych cenových reláciách, majú už dvojročnú garanciu, ale… Žehličky, varné kanvice, vysávače, audioprehrávače a ďalšie v mnohých prípadoch „nedožijú“ ani záručnú lehotu. Obchod ich ochotne vymení za nové, doma sa neopravia, servis ich už neopravuje a ak, tak cena je na úrovni nového výrobku. A vzniká odpad, každoročne je ho viac a viac.

Spotrebiteľ má záujem o výrobok, ktorý výdrží dlho, dá sa za prijateľnú cenu v prípade potreby opraviť, no má o výrobu takýchto produktov záujem i výrobca, hoci aj ten zodpovedný? S veľkou pravdepodobnosťou nie. Veď trh by potom potreboval menej tovaru, výrobca by musel znížiť produkciu a prišiel by o zisk. Nie je preto výnosnejšie vyrábať výrobky, ktoré si spotrebiteľ musí často obmieňať? A že vzniká odpad? Však ten sa dá recyklovať, a to už nie je starosť výrobcu, ale asi spotrebiteľa.

S elektronikou, a nielen s ňou, úzko súvisí i ďalší potenciálny neželaný odpad. Výrobky sa často balia (nie vždy opodstatnene) do niekoľkých obalov, z rozličných materiálov a veľkostí, čo spôsobuje problémy so separovaním i s možnou recykláciou. Ani to však spotrebiteľ neovplyvní – zmeniť to môže jedine účinná legislatíva.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Európska komisia #recyklácia #separovanie odpadu #zhodnocovanie