Večný mier nie je samozrejmosťou

, 08.05.2018 09:00

Dejiny majú mnoho tvárí, niektoré si radi pripomínane, iné slúžia ako memento. Nemecký filozof Georg Hegel písal, že ľudstvo je nepoučiteľné.

A pokiaľ ide o vojny, mal rozhodne pravdu. Veď sme ich užili na starom kontinente neúrekom. Tá najdlhšia, podfarbená náboženskou nenávisťou, trvala tridsať rokov, počas ktorých sa u nás diali také veci – ako svedčia dobové zápisy – že by sa nemuseli za ne hanbiť ani strojcovia Islamského štátu.

Každá vojna má osobitnú podobu, ale všetky čosi spája. Ide o snahu dosiahnuť rýchlo a bezprácne vysoké zisky. Martin Pichanda vo filme Tisícročná včela sa nemýlil, keď povedal „na vojnu treba peniaze, peňeži a peníze“. Spustenie veľkej armádnej mašinérie do boja si vyžaduje viac ako rozhodnutie vládcov a zbrojárskych koncernov. Opiera sa aj o staré rany, objektívne nedorozumenia, ale najmä o umelo vyvolávané napätia až nenávisti.

Problém je v tom, že takto profituje iba malá skupina ľudí, ba stáva sa, že niekedy niet víťaza. Daňou za toto dobrodružstvo nie sú iba bezprostredné hrôzy väčšiny populácie, ale aj hlboká ryha nevraživosti, pretrvávajúca v historickom povedomí viacerých generácií. A to vytvára sociálno-psychické podhubie na ďalšie dejstvo. Každý povel na nabíjanie zbraní nesie v sebe príliš veľa rizika, v treťom tisícročí sa dáva do stávky existencia ľudstva ako takého. Dva razy európske spory prerástli do celosvetového konfliktu.

Niektorí hovoria, že druhá svetová vojna, ktorá sa skončila pred 73 rokmi, bola vlastne osobitným pokračovaniam prvej (1914 – 1918). Ťažko nájdeme hlavného vinníka tej spred storočia. Takmer všetky zúčastnené štáty sa obzerali po iných územiach a strašne zbrojili. Mnohé politické elity, až na Srbsko, privítali udalosti, ktoré nasledovali po sarajevskom atentáte. Štyri krvavé roky neboli príliš sfarbené svetonázorovými spormi. Výnimku predstavoval iba rast nacionalizmu až šovinizmu. O dve desaťročia neskôr výrazne narástol ideologický rozmer novej vojny, ktorá mala jasnú frontovú líniu a ktorá predbehla všetky predchádzajúce výdavkami, mŕtvymi a novou technológiou, akou boli plynové komory a atómová bomba.

Po krátkej eufórii, ktorá nastala po zmene vlajky na Ríšskom sneme, prišla preideologizovaná studená vojna, ktorá tiež prerástla do celosvetového rozmeru. Nebolo to nič slávne, v Európe sme žili v ilúzii, že sme aspoň definitívne zakopali vojnovú sekeru. Ale vyhrotený svetonázorový spor dvoch superveľmocí vyúsťoval mimo Európy do reálnych vojen. Ani idylka a heslá o konci dejín po páde Berlínskeho múra netrvali večne. Ocitli sme sa v novej psychologickej vojne, ktorá na rozdiel od tej predchádzajúcej nemá vyhradený hodnotový charakter. Ideológie, ktoré vznikali v 19. a rozvíjali sa v 20. storočí, sa vyparujú z povedomia. V obrovskom tempe udalostí sa nimi trápi málokto. Ostali po nich iba spomienky, symboly, heslá a slová, ktoré sa nevyskytujú v zaujímavých knihách, ale na reklamných pútačoch. Paradoxne súperenie týchto zvyškov hodnotových systémov iskrí omnoho viac ako kedysi veľké ideologické systémy.

Aj preto sa najprv strieľa a bombarduje, a potom vyšetruje, medzinárodné právo ustupuje tlaku silných a neuveriteľne rastie nedôvera. To všetko sa prenáša do vnútropolitického života, do vedomia aj podvedomia. Každá vojna strašne polarizuje, zjednodušuje predstavy o svete, ľudí tlačí k výberu iba dvoch uniformných postojov, produkuje kolektívne negatívne emócie, ktoré vyhrávajú nad racionalitou, uprednostňuje fanatických militantov a triezvym úvahám hrozí osud doktora Galéna v Čapkovej Bielej nemoci.

Naše prvé kroky k budovaniu pluralitnej spoločnosti pred tromi desaťročiami sa spájali so slovom dialóg, ktoré sa postupne vytratilo z nášho slovníka. Demokracia predstavuje efektívnejší model spravovania vecí verejných ako iné iba za predpokladu, že využívame všetky jej základné piliere. V politickej kultúre, v ktorej sa podporuje vyhrotená polarizácia a medzi odlišnými záujmami neprebieha zmysluplná rovnocenná komunikácia, ktorú potrebujeme ako telo krv, mnohí prestávajú veriť v tradičné inštitúcie. Ako nás učia dejiny, v takejto situácii ľudia svoj zrak ľahšie upierajú na autoritatívne až diktátorské postupy, ktoré sa im javia ako vhodnejšie v nemierovom prostredí.

Osvietenstvo pred Veľkou francúzskou revolúciou prinieslo inšpiratívne myšlienky, ale aj ilúzie o ľudstve ako takom. Pacienti, ktorí sa liečili zo závislosti aj u tých najlepších odborníkov, nie sú celkom zdraví, stali sa iba abstinujúcimi alkoholikmi. Tak je to aj so stavom celej spoločnosti, ktorý nasleduje po vojnách, horúcich a studených, vonkajších a vnútorných. Kladenie vencov na hroby, ktoré po tieto dni prebieha na mnohých miestach Európy, by nám malo pripomenúť, že večný mier, o ktorom sníval Immanuel Kant, nie je samozrejmosťou.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vojna #ľudstvo #druhá svetová vojna
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk