Budúcnosť krajiny

, 12.05.2018 10:00

Jedným zo zaujímavejších výsledkov jarnej politickej krízy je, že tá neviedla k výraznejšiemu nárastu podpory opozičných strán.

Koalícia slabne preto, že Smeru odpadávajú voliči. Prechádzajú k SNS, ku kotlebovcom alebo už nechcú voliť.

Úplne pohoreli pokusy o nové strany. Ľudia pohybujúci sa okolo politiky majú jeden základný problém. Ťažko vymyslieť nové sľuby. Aj preto, že jednoduché recepty sa vyčerpali. Kedysi sa sľubovalo, že bude stačiť privatizácia a o pár rokov budeme ako Rakúsko.

Ukázalo sa to ako úplne naivné, či už u nás, alebo takmer v hociktorej inej postsocialistickej krajine. Potom sa objavilo tvrdenie, že hlavnou prekážkou pokroku je zlé nastavenie základných mechanizmov štátu, predovšetkým daňového a sociálneho systému.

Zúrivé reformovanie

Rovná daň, ktorá je v spomínanom Rakúsku a inde na Západe skôr nástrojom malých radikálne pravicových, často nacionalistických, strán, sa u nás stala symbolom ekonomickej múdrosti. Okolo reforiem sa vytvorila široká mytológia. Hlavným hrdinom je Ivan Mikloš, napriek tomu, že dosť veľa v oblasti čistenia verejných financií sa urobilo za Brigity Schmögnerovej.

Mimochodom, podobne, ako sa veľa médiami zriedka oceňovaného urobilo za Petra Kažimíra. Vývoj od roku 1989 tak má dve koľaje. Na jednej strane vláda a parlament chrlia legislatívne zmeny. Vychádzajú z nutnosti aplikovať právo EÚ, z medzinárodných záväzkov, z odporúčaní medzinárodných organizácií. Alebo z toho, čo práve koluje v rámci ekosystému medzinárodne poprepájaných „think tankov“ a podnikateľskej tlače ako odporúčania dobrej politiky.

Voľby možno vyhrávať iba vysoko symbolickými príbehmi a osobnou komunikáciou lídrov. Ale krajina reálny program infraštruktúrnych zmien potrebuje.

Na strane druhej sa krajine od roku 1989 veľmi nedarí niečo budovať. Nemáme veľa nových nemocníc, nové vysokoškolské komplexy, radikálne zmodernizované železnice, ale ani parky či urbanisticky celistvo riešené nové mestské štvrte.

Inými slovami, zlyhávame vo všetkom, na čo treba reálne vynakladať veľa času, rozumu a energie.

Skutočné jadro

Dnešné bohaté krajiny by sa nikam nedostali, keby po vojne robili východoeurópske reformy. Ak by Slovensko malo mať nejaký dlhodobý program, mala by to byť snaha dostať sa v najbližších 10–15 rokoch do jadra Európy. Ale nie v zmysle politických deklarácií alebo formálne podpísaných zmlúv o bližšej spolupráci s Nemeckom. Byť reálne súčasťou Západu v prvom rade znamená, že krajina tvorí dostatočne veľa inovácií, z ktorých žije. Na úrovni výrobkov, služieb, produktového dizajnu, marketingu aj manažmentu.

Slovensko má viacero firiem, ktoré sú významnými medzinárodnými hráčmi. V IT sú to známe mená ako Eset, Sygic, Pixel Federation a celý rad ďalších. V priemysle sa dajú nájsť príklady ako CEIT alebo Spinea. Niektorí finanční investori úspešne dlhodobo riadia firmy v celom rade krajín.

Problémom je politika. Na to, aby sme sa výrazne začali posúvať dopredu, musí prísť sila, ktorá dokáže sformulovať úplne reálny program postupných krokov. Od programu napríklad preškolenia nemocničného personálu na moderné spôsoby fungovania a prístupu k pacientom až po dopredu naplánované a termínovo dodržané zlepšovania v dopravnej infraštruktúre.

Nie že by s tým niekto vyhral voľby. Volič je dnes naozaj voči sľubom o zlepšovaní hocičoho zväčša vysoko imúnny. Voľby možno vyhrávať iba vysoko symbolickými príbehmi a osobnou komunikáciou lídrov. Ale krajina reálny, podrobný program infraštruktúrnych zmien či zlepšovania verejných služieb potrebuje. Až taký bude mať, a bude sa plniť, skončí sa aj obdobie nečakaných a ničivých politických zemetrasení.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školstvo #reformy
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
49,99
Passion červené ruže

Passion červené ruže

37,99
Smútočná kytica krémové ruže

Smútočná kytica krémové ruže

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk