Teda na výhovorku, ktorou sa bránia tí, čo boli prichytení pri lži. Hoci práve to by ich malo vo svojej podstate diskvalifikovať.
Demokratický svet sa pokúša bojovať s falošnými správami. Viac ako inokedy cítime potrebu mediálnej výchovy na školách. Naďalej rastie nezrozumiteľnosť politiky a nedôvera voči politikom. Nič z toho nebráni tomu, aby u nás ohováranie nemalo byť trestným činom.
Opozičná strana Sloboda a solidarita spája zrušenie tohto trestného činu s rastom slobody slova. Prichádza s poslaneckou iniciatívou, ktorú chce presadiť cez pozmeňujúci zákon k novele Trestného zákona. Podľa poslanca Jozefa Rajtára sa tento trestný čin stal nástrojom politickej moci a má odstrašujúci účinok „najmä voči odvážnym investigatívnym novinárom a druhý efekt je, že dochádza k prenasledovaniu novinárov“.
Takéto riešenie nie je pre demokraciu v poriadku. Problém nie je ani tak so slobodou slova ako s kompetentnými výrokmi. Veď prívlastky ako zlodej, klamár, mafián či tunelár sa stali bežnou súčasťou komunikácie. A to v mene slobody slova, ktorá má nezriedka prevahu nad prezumpciou neviny. Takéto hrubé výroky adresované konkrétnym politikom sa v klube fanúšikov stávajú absolútnou pravdou, ktorá sa šíri a skloňuje dovtedy, kým slúži svojmu účelu. Vtedy je paradoxne ochrana osobnosti na druhej koľaji.
Hrubé výroky adresované politikom sa v klube fanúšikov stávajú absolútnou pravdou, ktorá sa šíri a skloňuje dovtedy, kým slúži svojmu účelu.
Kto dnes používa lož ako pracovnú metódu, jednoducho opovrhuje ľuďmi, lebo ich nepovažuje za serióznych partnerov, ktorí si zaslúžia pravdu. Prispieva tak k deformovaniu verejnej mienky namiesto toho, aby ju formoval. Lavíruje na hranici korektnosti, čím otvára priestor na ďalšiu polarizáciu spoločnosti. Stačí sa pozrieť na internetové diskusie, na regionálne webové stránky, kde sú už teraz klamstvá a invektívy najsilnejšie argumenty.
V podstate tu nejde výlučne o investigatívnych novinárov alebo blogerov, ktorí si dajú námahu, aby v osobnom voľne dohľadávali informácie a spájali fakty. Veď precíznym postupom zároveň posilňujú argumenty na obhajobu svojej práce. Problém spočíva v tom, že sa ohováranie stalo nožom na rezanie každého politického súpera. Je súčasťou dlhodobých cielených anktikampaní. Teda medializácie, v centre pozornosti ktorej sa nachádza konkrétny terč, a muníciou sú akékoľvek informácie, ktoré sú k dispozícii.
Slobodou slova sa v skutočnosti zakrýva šírenie zla a nenávisti. Presne to, čo dehonestuje každú kultivovanú diskusiu. Napriek tomu sa sloboda slova má dostať na rovnakú úroveň ako nepravda. Akoby snaha o vyňatie ohovárania zo zoznamu trestných činov bola dokonaním myšlienky Martina Luthera: „Svet chce byt klamaný, nech je teda klamaný.“ V každom prípade by sme mali ísť presne opačnou cestou, a to aj za cenu toho, že pravda nebude populárna. Najmä nech je užitočná.
Amnestia na klamstvá je to posledné, čo potrebujeme. Je ako vystrihnutie diery namiesto jej zašitia. Vo svete nonstop spravodajstva máme kedykoľvek poruke mnoho informačných zdrojov. Napriek tomu kvalita politiky nerastie. Problémom preto nie je prístup k informáciám, no spočíva v schopnosti odlíšiť vierohodnú správu od pikantného textu. Stratili sme sa v obsahu, čo nás pod tlakom poloprávd neraz núti vnímať realitu selektívne.
Preto sa radšej venujme tomu, ako prinavrátiť slobode slova vážnosť a slovám zodpovednosť. Na to netreba paragrafy, ale v prvom rade kultivovaný prejav. Na ten si nemôžu nárokovať monopol liberáli, konzervatívci ani ľavičiari. Mal by byť samozrejmosťou u každého, kto v boji o moc aj v úsilí o jej udržanie ctí slušnosť a spravodlivosť.