Víťazom irackých volieb sa stala Aliancia smerujúcich k reforme, volebné zoskupenie prívržencov Muqtadá as-Sadra, komunistov a troch menších liberálno-reformno-nacionalistických zoskupení, ktorá získala 54 mandátov (z 329). Lepšie povedané, za víťaza sa títo reformisti pokladajú a za víťazov sú aj pokladaní. Či skutočne víťazmi sú a budú zostavovať aj vládu, o tom sa rozhodne v lepšom prípade v Erbile, v horšom v Teheráne. Stačí si pripomenúť voľby v roku 2010, ktoré vyhralo nacionalistické a nesektárske Iracké národné hnutie Ijáda Alláwího.
Získalo oveľa vyšší počet mandátov (91), než oslavovaný víťaz posledných volieb, no na vládu to nestačilo. Nacionalizmus ťažko niesli v Erbile nesektárstvo v Teheráne. Vládu nakoniec zostavovala z druhého miesta Koalícia právneho štátu Núri al-Málikího. Jeho vláda potom hlúpou politikou voči sunnitskej menšine prispela k nárastu moci tzv. Islamského štátu, nerozumnými ústupkami kurdským politikom napomohla expanzii kurdskej autonómie do arabských provincií. Napriek al-Málikího víťazstvu v nasledujúcich voľbách (2014), neriešenie nakopených problémov viedlo po dvoch rokoch k výmene premiéra. Nový premiér Hajdar al-Abádí „porazil“ tzv. Islamský štát, „vyhnal“ kurdské milície z Kirkúku a uchránil akú-takú „jednotu“ Iraku aj napriek kurdskému referendu o nezávislosti Kurdistanu.
Na volebné víťazstvo mu to však nestačilo. Výsledky volieb totiž ukázali nový trend – trieštenie šiitských politických hnutí. Ich cieľ je jasný – budovanie štátnopolitického systému podobného tomu v Iráne. Jasná nie je cesta, ako k tomu dospieť. V Iráne to tiež nebolo jednoduché, no bol tam vodca revolúcie Chomejní, bola tam aj islamská revolúcia. V Iraku je vodcov revolúcie mnoho a samotnej revolúcie nikde.
Šiitské náboženské strany boli doposiaľ rozdelené na tri prúdy. Boli tam prívrženci Muqtadá as-Sadra (alebo skôr stúpenci odkazu jeho otca, ájatolláha Muhammada Sádiqa as-Sadra), prívrženci Najvyššieho islamského výboru v Iraku (stúpenci konkurenčných ájatolláhov z rodiny al-Hakím) a stúpenci niekoľkých odnoží Strany islamskej výzvy (Da'wa, „civilní“ islamisti). Tieto tri prúdy zvyčajne tvorili spojenectvá dvoch proti tretiemu. To však už nefunguje.
Výsledky volieb v Iraku ukázali nový trend. Tým je trieštenie šiitských politických hnutí.
Počas vojenských akcií proti tzv. Islamskému štátu vytvorili sadrovskí, hákimovskí aj „civilní“ radikáli ozbrojené milície, ktorých koalícia vytvorila politickú Koalíciu dobytia. Víťazný premiér al-Abádí vytvoril z rôznych frakcií strany Da'wa a menších strán Koalíciu víťazstva, urazený expremiér al-Málikí udržal pokope Koalíciu právneho štátu z podobného materiálu. Vodca Najvyššieho islamského výboru Ammár al-Hakím výbor opustil a založil vlastenecké a nesektárske Hnutie národnej prezieravosti. Muqtadá as-Sadr, naopak, „vymenil“ členov svojho hnutia a z nových ľudí vytvoril reformnú kandidátku. Namiesto spojenectva dvoch proti jednému je teraz nutné spojiť troch proti dvom. Ľahké to nebude a do tohto spájania určite bude chcieť prehovoriť aj Teherán – už vo volebnej kampani sa iránski predstavitelia dali počuť, že nedovolia vládu „liberálov a komunistov“.
Po vytvorení šiitského spojenectva sa musí nájsť ochota aj u kurdských strán. Kurdská demokratická strana a Vlastenecký zväz Kurdistanu, ktoré na irackej úrovni vždy postupovali jednotne, si však aktuálne liečia rany po „úspešnom“ referende za nezávislosť. To môže ich cenu za vstup do vlády navýšiť. Okrem toho, nová generácia vodcov, ktorá nastúpila po smrti Džalála Talabáního a odchode do politického dôchodku Masúda Barzáního, môže mať aj nové požiadavky.
Povinnú zostavu ešte doplní do počtu nejaká tá sunnitská koalícia a pár ministrán náboženských i etnických menšín. Tu to bude jednoduchšie, je z čoho vyberať.
Charakter, smerovanie aj geopolitickú orientáciu novej vlády budeme vedieť čítať až s menom nového premiéra. Ak ním bude člen sadristov, osi Teherán-Bagdad-Damask bude vážne hroziť „vyosenie“. Až potom budeme môcť hovoriť o prekvapení.